V súvislosti s nosením burky, hidžábu a nikábu sa často diskutuje o slobode ženy a jej práve rozhodovať sa, ako sa bude obliekať. Ako už to tak býva, výsledok je niekedy až smiešny. Ľudia, ktorí pred takou voľbou nestoja, majú jasný názor na to, v čom sloboda ženy spočíva, a najmä na to, čo by mala robiť. Rozhodnúť, či sa ženy zahaľujú dobrovoľne, nemožno, pretože odpoveď, samozrejme, znie: ako kedy.
Krajina, kde som verila, že je zahaľovanie (ale iba hlavy, nie tváre) slobodnou voľbou žien, je Tunisko. Stretávala som tam skupinky žien, rodiny, kde bolo pravidlom, že niektoré šatku na hlave majú, iné nie. Sestry, z ktorých jedna ju mala, dve ďalšie nie. Viacgeneračnú rodinu, kde šatku nosili babička s vnučkou, no matka nie.
Vo Francúzsku, kde som študovala a kde mám veľa priateľov, som sa stretla so ženami, ktoré šatku nenosili úplne dobrovoľne. Podliehali tlaku svojej sociálnej skupiny a nosili ju preto, aby z nej neboli vylúčené. Iné šatku naozaj nosiť chceli aj napriek postojom rodičov, ktorí svoju liberálnosť vnímali ako znak integrácie do francúzskej spoločnosti. Veľa žien nosí šatku zo zvyku, pretože bez nej by si pripadali ako nahé.
Mala som možnosť diskutovať so stovkami žien, ktoré si zahaľujú vlasy, ale ani raz som nehovorila so ženou, ktorá má zahalenú tvár. Nie je to náhoda. Aj preto si myslím, že Európa môže povedať zahaľovaniu tváre jasné nie. Rozdiel medzi šatkou na hlave a neviditeľnou tvárou je priepastný. Súvisí aj s komunikáciou, ktorá je tým druhým prakticky znemožnená.
Keby sme boli takí hlúpi, že by sme zakazovali šatky na hlavách, zasiahli by sme do našich tradícií mierou, ktorá by nás nesmierne obmedzila. Šatka na hlave je pre mnoho žien módny doplnok, nosia ju napríklad aj mníšky, tradične i mnohé staršie ženy. Využívajú ju ženy po chemoterapii alebo pri strate vlasov z iných dôvodov. Je to niečo, čo nikomu neubližuje a je to každého osobná vec. Napriek tomu, že prikrývku hlavy viaceré ženy nenosia dobrovoľne, nemožno ju zakazovať. To, čo by nastalo, by bolo groteskné a pre mnohé ženy nedôstojné.
Na rozdiel od toho zahalená tvár vzbudzuje nepríjemné pocity v ľuďoch, ktorí sa pozerajú na bytosť, a ani jej nevidia do očí. Nemôžete s ňou nadviazať rozhovor, ani sa jej opýtať, či to nosí dobrovoľne. Taká žena je úplne odrezaná od okolitého sveta. Aj keby túto izoláciu podstupovali ženy z vlastnej vôle, nemusíme to rešpektovať, pretože zahalenie celého tela vrátane tváre a očí sa dá vnímať ako agresia vlastného druhu.
Tej sa môžeme brániť tým, že povieme: na hlave nech si každý nosí, čo chce, ale chceme vidieť vašu tvár.