Neznáme číslo

25.08.2018 16:00

Takmer každý z nás istotne už chodil niekedy do školy, patril do nejakej skupiny alebo triedy. To znamená, že každý mal svojich spolužiakov a v ich neodmysliteľnej spoločnosti rozvíjal svoje názory, súťažil, športoval, besedoval. Jednoducho, ľúbil i nenávidel a vôbec prekonával všetky úskalia, ktoré mladého človeka napokon neodvratne privedú k dospelosti.

Na určitom stupni potom človek prešiel príslušnými skúškami, privítaniami i rozlúčkami, ktorými prirodzene oplýva k poznaniu smerujúca mládež už po celé stáročia. O to intenzívnejšie a bolestnejšie človek v tomto veku prežíva, ak všetky veci neprebehnú riadnym spôsobom.

Niekto napríklad ochorie a vytratí sa, iný sa odsťahuje, ďalší sa urazí a nadlho odmlčí, ktosi objektívne nároky nezvládne, prípadne mu to životné okolnosti neumožnia. Horšie je, keď do toho vstupuje slepá ruka osudu, najmä ak je oveľa krutejšia ako v hlboko premyslenej klasickej antickej dráme.

Otec, ktorý vo vojnových rokoch študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, mi, žiaľ veľmi stručne, opísal jedno také precitnutie v triede. Bolo to ráno, keď do školy neprišlo osem spolužiakov. Všetci boli „židovského pôvodu“ alebo jednoducho „Židia“, ak oficiálne už nemali nejaké ešte škaredšie označenie, ktorým ich vtedajší slovenský štát s akousi nezameniteľne rodoľubskou láskavosťou prezýval.

„Nikto nám nič nepovedal! Nikto nám vtedy nič nevysvetlil!“ spomínal otec. „Dokonca sme o tom nehovorili ani my medzi sebou. Hoci všetci akože chýbajúci boli ako my, ba patrili k nám! Nedokázali sme to. Ale aj tak každý z nás s úplnou istotou vedel, že už sa nikdy nevrátia, že už ich nikdy neuvidíme. Ale práve to ticho, to neodvratné ticho sa v tej chvíli takmer nedalo vydržať!“

Pri smrti a tobôž v blízkosti vraždy sa tak stane. Slová stratia svoj zmysel, nijaké hodnoty nie sú na obzore, dokonca aj inštinktívny strach podľahne čomusi oveľa horšiemu – azda oveľa mocnejšej bázni. Je iste máločo strašnejšie ako vidieť strach, ako sa topí v bezmocnosti a hneve.

V triede bolo pôvodne asi štyridsať študentov a takmer štvrtina z ničoho nič prešla príslovečným „konečným riešením“. Smrť teda tentoraz zavítala v pitoresknom tradičnom háve, i keď už pretkanom a prezdobenom pangermánskou nacistickou čipkou oficiálnej propagandy. Môže sa preto niekto žijúcim, teda svedkom, čudovať, že sa pri prvej možnosti pridali k Slovenskému národnému povstaniu?

Povstanie bolo slovenské a národné, ale vtedy sa aj štát vyhlasoval za „slovenský" a „národný“. Podobne ako v istých spolkoch dnes. Na súčasné experimenty „alternatívnej histórie“ sa však, napriek odstupu sedemdesiatštyri rokov, nedokážem prizerať pokojne. Ani na mystické, ba vraj úplne beztrestné číslo 88. Pre neonacistov evokuje nacistický pozdrav „Heil Hitler!“

Akoby však malo toto číslo aj úplne iný význam. Až príšerne jednoduchý. Tá prvá osmička sú nevinní mladí ľudia, ktorých ste zabili vtedy. Tá druhá symbolizuje všetkých, ktorých by ste radi zabíjali dnes.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#povstanie #nacistický pozdrav #alternatívna história #88
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
38,99
Kytica Letana 13

Kytica Letana 13

34,99
Perla farebné ruže,tulipány a ranunculusy

Perla farebné ruže,tulipány a ranunculusy

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk