Dovolenka: scénografia očakávaní: izba, šatník, kufre, mapy, to je jedno, že dnes už nik nešuchoce a nerozkladá, topografia miest, ciest, scenérie za oknami auta, skrumáž jazykov, počasie, svetlo, ulice, chôdze, nakupovanie, všetko sa poprelína, zamotá, to všetko sa raz stane spomienkou!
Zanechajúc svoje modranské okršleky a psa, hrniem sa kdesi na juh Talianska, s prestávkou na severe, ale toto ešte nie je cieľ, mám sa tu začať udomácňovať, ale to, čo nachádzam, je akási odvolávka na to, čo som si pamätala. Alebo sa nadýchnuť a vydržať? Cieľ skrýva mapa, ale čo, keď je cieľ toto?
Prednedávnom som bola s Moyzesovým kvartetom v Krakove. Moyzesovci nahrávali Hummela a z môjho niekdajšieho jantárového Krakova, kde som predtým strávila dosť dlhý a dobrý čas, zostal len zabudnutý kabát na vešiaku v predsieni. Prestavala som spomienku ako byt. Predsieň, tam visí ten kabát, na obývačke netrvám, no správam sa v nej ako dobre vychovaný hosť, dôležitá je kuchyňa, spálňa, a predsieň plná našich, vašich, ich, mojich vôní.
Tentoraz to bolo objavovanie hudby. Priamo v kuchyni. V jednej z odľahlých častí mesta. Na jednej strane „strašné plytvanie časom“, dovoľujem si, počúvam hudbu a čítam Barthesa, chvíľami zadriemem, počúvam hudbu, čítam Barthesa, idem na cigu a počúvam o hudbe, o konkrétnej skladbe, a na druhej, nemala by som si nejako rozvrhnúť čas? Predsa len Krakov!
A tak sa odveziem do mesta, ktoré prepadli turisti. To, čo mi zostalo v pamäti ako spomienka, neexistuje. Zmenila som sa ja alebo mesto. Ja viem, „nie je les bez šelestov“.
Stánkari, predavači, turisti, mažoretky, žongléri, muzikanti, celé mesto nehanebne rozcapené, ponúknuté momentálnym obyvateľom. Vyzerá to, akoby som natrafila na chorobu sveta, na chorý strom, ktorý ani nie je vidno, lebo ho obstúpili, obkročili a vyciciavajú chrobáky. Sme tu ako povlak a zatiaľ neprichádzajúca odpoveď bude, že mesto tie peniaze potrebuje. Ale potrebuje?
Obraz číslo dva: Talianske letovisko na severe, kde spíme, aby sme mohli ráno pokračovať. V Begniniho filme o Pinnochiovi, s ktorým, mimochodom, mám isté spoločné vlastnosti, obaja dávame prednosť mandarínkovým lízankam pred šupkami z hrušiek, sa radostichtivý panáčik nechá odviezť do krajiny radosti! Z hračky boli plačky. Na druhý deň skončil so somárskymi ušami a ak by sa radovať neprestal, zmenil by sa na somára ako jeho kamarát.
A tu ti po uliciach chodia samí ušatí. Verklikár spieva Vieni sul mar. Ach, áno, k moru sme sem všetci prišli. Každý dobyť územie po svojom, a najmä radovať sa.
Toto sú choré miesta. Tu sú tie boľačky, hoci tu paradoxne nikoho nič nebolí! Len ja si musím dať diétu, prestali mi chutiť mandarínkové lízanky, mám chuť na obyčajné šupky z hrušiek, ktorým sa ľudovo kedysi vravelo pracharanda! Všetkým by som ju naordinovala!