Princ Charles im vraj zazlieva vrúcny vzťah k matke. Teda to, že o princeznej Diane hovoria aj do novín s láskou. A to sa v aristokratických kruhoch nepatrí. Preto sa vraj ani nenavštevujú. Z toho pramenia istotne aj obavy slovenských otcov, či k nim synovia vynútenou školskou dochádzkou nenadobudnú podobne chladný vzťah a či v budúcnosti tiež nebudú o vlastnej matke hovoriť s láskou.
Naši rodičia však predsa len zaobstarávajú vo väčšine prípadov poživeň a preto je pomerne ťažké si ich výraznejšie nevšímať. Aj keď, prirodzene, nemôžu nikdy úplne nahradiť internet alebo televíziu. Ale patria k svetu. Mnohí sa teraz zo sveta vrátili a určite uvažujú aj o tom, ako tam bolo.
Preto sa aj v školstve vážne uvažuje o otázke do dotazníkov pre všetky vekové vrstvy: „Ako ste vyrovnaní so svetom?“ Prirodzene, nahradí milé otázky zo „socíku“, napríklad „Ako ste vyrovnaní s náboženskou otázkou? Ako ste vyrovnaní so vstupom spojeneckých vojsk v šesťdesiatom ôsmom?“ Je to lepšia otázka než nejaká súčasná: „Neprekáža vám, že vám v škole prší na hlavu, hlavné je, že sa o niečo drahšie dokončí futbalový štadión?“ Dôležité je, že tentoraz pôjde naozaj o svet. Teda nie o život alebo o to, že sú pri škole rozkopané ulice.
Svet je zložitý útvar a ťažko sa s ním vyrovnáva. Uvedomil som si to pri návšteve múzea Chrámu Božej múdrosti (Hagia Sofia) v Istanbule pred tridsiatimi rokmi. Pred vchodom stál zástup šikmookých Ázijčanov, preto som na nich spontánne po japonsky zvolal: „Dobré ráno!“ Ale dav sa napodiv vôbec neusmial, lež stíchol a nepriateľsky na mňa zazeral.
„My nie sme Japonci, my sme z Bangkoku!“ prísne mi oznámila tá najmenšia. Nuž, cez vojnu sa tam asi niektorí japonskí vojaci správali neprispôsobivo.
„Á, Bangkok, krásne mesto!“ usiloval som sa zachrániť situáciu. Ale zmierenie nenastalo. „Čo to trepeš? Bol si tam?“ Odvolal som na priateľa, ktorý tam bol. V tom je spoľahlivý. Prešiel takmer celý svet a na všetky miesta, mestá, štáty, ba aj situácie má pozoruhodne ustálený, hoci dosť stručný názor: „Fajn!“ Je to asi jediný človek, ktorý je s celým svetom úplne vyrovnaný.
Vysvetlil som Thajčanke, že som tu sám a že mi je veľmi smutno! Múdre to nebolo. V interiéri sa o mňa všetci pôvodní „nepriatelia“ intenzívne a s láskou starali. Pravdupovediac podávali si ma nemilosrdne ako štafetu. Vodili ma od mozaiky k mozaike, zavliekli ma k pohľadniciam a dôsledne skontrolovali, či ma pri ich kúpe neošmekli.
Nikdy predtým ani potom nad mojím osudom nebdelo toľko starostlivých osôb naraz. Spomínam si na to dodnes s dojatím. Ťažko povedať, čo bolo krajšie: architektonický skvost alebo tí nevšedne milí ľudia. Tak som spoznal svet a na priateľovu otázku, ako v ňom bolo, som mohol odpovedať už aj ja úplne presne: „Fajn!“