Večné pero!

13.09.2018 12:00

Začala sa škola. Malá má plný peračník nových pier, ktoré o chvíľu postráca... Na perá Parker som zaťažená. Prvé som dostala kedysi dávno od tatka. Vždy sa mi páčilo, keď doma alebo v škole niekto spomenul večné pero. Tatko mi dokonca vravel, ako im učiteľka v škole rozprávala, že už si nebudú musieť kupovať atrament, pretože kdesi vo svete vymysleli nové pero, večné, a tým sa dá písať stále, možno urobiť čiaru z Modry až do Pezinka…

Keď som chodila do školy ja, večné pero už bolo samozrejmosť, v škole sme ním však písať nesmeli… Naopak, na nástenke bolo napísané: Večné perá je zakázané používať, žiaci si nosia atramentové! To „večné“ ma však fascinovalo. Aj čiara z Modry do Pezinka.

Tatko bol v anglickom Broadstairs, v meste, kde sa narodil Charles Dickens. Viem to, lebo nám odtiaľ priniesol, okrem spomínaného pera, aj záložky do knihy s ilustráciami k Davidovi Copperfieldovi. Mame pero, ktoré som od nej vyškemrala a jeden deň s ním machrovala v škole. Bledomodré pero Parker. Stratila som ho. Za žiadnym perom som však dovtedy ani odvtedy neplakala, iba za anglickým večným, ktoré som stihla ukázať iba susedke v lavici, potom dostalo nohy a schovalo sa…

Vždy si kúpim večné pero Parker… a vždy ho ako na potvoru kdesi stratím. Niekomu ho požičiam, darujem, alebo sa potĺka po kabelkách, stoloch a zásuvkách a nakoniec skončí niekde na smetisku dejín… Možno preto, aby som mohla hľadať nové, podobné či také isté. Vždy však ním chvíľu šibrinkujem, robím si kvázidôležité poznámky o knižkách, ktoré čítam, v kaviarni ho položím trebárs na stôl, aby som si naň chvíľu zvykala, podpisujem ním žiacku knižku, píšem lístočky do obchodu.

Nosím ho skrátka ako pierko za klobúkom, otŕčam svoje perá ako páv, pri dôležitých rozhovoroch ním cvakám niekde vo vrecku, potom sa pero objavuje iba sporadicky, nakoniec zmizne a ja opäť štúram malej v peračníku, chvíľu píšem krasopisne atramentovým, potom používam perá so všelijakými reklamnými nápismi.

Keď je reč o perách, musím spomenúť ceruzky. Perá sa strácajú, ceruzky lámu, ale na rozdiel od pier vždy nejakú, hoci aj zlomenú, nájdeme. Naposledy som si zapisovala akési telefónne číslo tak, že som ho ryla kúskom zlomenej ceruzky do papiera s pomyslením, že niekedy ho obtiahnem. Stratili sa – číslo, ceruzka aj papier…

Najkrajšiu zbierku obyčajných ceruziek mal hudobný skladateľ Ilja Zeljenka. Jedna špicatejšia a ostrejšia ako druhá. Pekne zastrúhané v hlinenom hrnčeku. Vzali sme raz k nemu kamaráta výtvarníka, hneď ako sme vošli do izby, usmial sa a povedal, že si myslel, že podobné „kytice“ mávajú na stoloch iba výtvarníci, že nečakal a netušil, že aj hudobní skladatelia. A vtedy sa u Zeljenkovcov odohral jeden z najzaujímavejších rozhovorov o hudbe zapísanej na papieri v notách, o tom, aké je komponovanie namáhavé na oči, na sústredenie aj presnosť, o tom, aké komplikované je dokončenú skladbu prepísať, ako je ťažko nájsť dobrý papier, a ako si on váži prepisovačov nôt do partitúr.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ilja Zeljenka #Charles Dickens
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
34,99
Rozeta

Rozeta

24,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk