Niežeby to bola iba Junckerova vina. Keď v roku 2014 nastupoval na čelo komisie, sľúbil dve veci. Pod jeho vedením mal byť tento orgán viac politický. Nie administratívnym vykonávačom vôle členských krajín, ale ich rovnocenným partnerom. Aktívnym advokátom európskej jednoty.
Druhým sľubom bolo, že jeho komisia už nebude hasičom akútnych kríz, ale architektom silnejšej, odolnejšej Európy. Koniec koncov najhoršie problémy eurozóny zažehnala koncom leta 2012 Európska centrálna banka. Postupné zotavovanie jednotlivých ekonomík dávalo nádej, že začne ubúdať nezamestnaných a v politike získajú prevahu opäť „mainstreamové“ strany. A keďže sa situácia trochu upokojí, národní politici nebudú cítiť potrebu hádzať vinu za všetky ťažkosti na „zlý Brusel“.
Nič nemohlo byť vzdialenejšie pravde. Sumár posledných piatich rokov by mohol znieť ako scenár prepätého politického trileru. Problémy eurozóny sa mierne potlačili, no nevyriešili. V roku 2015 Grécko takmer odišlo, resp. bolo odídené z eurozóny. Banková únia, ktorá mala oddeliť problémy bankového sektora a verejných financií, stále neexistuje. Ani nebude. O potrebe „dobudovania inštitucionálnej architektúry menovej únie“ sa stále iba hovorí a ambicióznosť plánov sa časom zmenšuje.
Akoby to nestačilo, v lete 2015 zasiahla úniu ďalšia kríza – migračná. Našla ju inštitucionálne aj politicky nepripravenú. Časť politikov vrátane nášho bývalého premiéra ju zneužila na vnútropolitické ciele, a tým definitívne skomplikovala hľadanie spoločného európskeho riešenia. To nemáme dodnes. Výsledkom sú otázniky visiace nad oboma najväčšími výdobytkami európskej integrácie – spoločnou menou i priestorom voľného pohybu osôb.
Môžeme pridať ďalšie katastrofy: brexit, nárast popularity extrémistických strán, rozpad základov právneho štátu v Maďarsku či Poľsku, zhoršovanie vzťahov s Ruskom, ktoré naďalej okupuje časť Ukrajiny, nemohúcne prizeranie sa na premenu Turecka na nedemokratický štát a, samozrejme, víťazstvo Donalda Trumpa v amerických prezidentských voľbách. To prispieva k podkopávaniu medzinárodného poriadku a ideu „transatlantického spojenectva“ mení na prázdnu škrupinu či nostalgickú spomienku.
Ak by si chcel Jean-Claude Juncker vybrať svoj annus horribilis – rok hrôz – bol by to ťažký výber. To neznamená, že by sa za posledných päť rokov neudialo nič, čo by pomáhalo udržať európsku jednotu. Mnoho z toho sa udialo aj s pričinením komisie a jej odchádzajúceho predsedu. Nič to však nemení na fakte, že blok európskych krajín je dnes fragmentovanejší ako pred piatimi rokmi. Hádam viac než kedykoľvek v povojnovej histórii.