Teraz už nemáme premiéra vyhlasujúceho, že na východe Slovenska nemôže byť mafia, pretože tam „nič nie je“. Nemáme ani ministra vnútra, podľa ktorého v kruhoch vysokej slovenskej politiky neexistuje korupcia – veď žiaden vysoko postavený politik za ňu nesedí. Vymenilo sa aj pár ďalších figúr a figúrok a na uliciach už nestoja desaťtisíce ľudí žiadajúcich predčasné voľby. Europoslankyňa Sophie in't Veld z Holandska po dvojdňovej ceste s potešením konštatovala, že vyšetrovanie dvojnásobnej smrti napreduje. Už nezaznievali slová o nedôvere v schopnosť či ochotu štátnych orgánov vyšetriť tento zločin. Nehovorilo sa ani o prepojení politiky s organizovaným zločinom, ani o spolitizovanej polícii. Takže je všetko v poriadku?
Nie tak rýchlo. O Slovensku sa nehovorí rovnakým spôsobom ako o Poľsku alebo Maďarsku. Európska komisia ani parlament proti nám nespustili konanie podľa článku 7 – pre porušovanie princípov právneho štátu – ani to v najbližšom čase neurobia. Dôležitý je však kontext, v ktorom zazneli zdanlivo upokojujúce slová: o korupcii sa dá uvažovať dvoma spôsobmi.
Mohli by sme konštatovať, že korupcia je nevyhnutnou súčasťou spoločnosti, v ktorej existujú rozdiely v majetku, moci či možnostiach. Štát proti nej môže (a má) bojovať, no nemôže vyhrať. Existencia korupcie tak sama osebe nespochybňuje fungovanie právneho štátu. No môže sa stať podstatou režimu. Vďaka nej politici prikrmujú oligarchov a naopak. Táto jej podoba je antitézou právneho štátu. Nepotrebuje verejne známe a kontrolované pravidlá, ale tajné dohody. Nie zodpovednosť, ale osobné záväzky.
O takomto, na korupcii postavenom režime sa diskutovalo v Európskom parlamente, keď spustili konanie podľa článku 7 proti Maďarsku. Mnoho z jeho prvkov vidíme aj u nás: zneužívanie verejných peňazí na kupovanie politickej lojality, dosadzovanie „svojich ľudí“ do kľúčových verejných pozícií, zmanipulované tendre, nevyšetrovanie niektorých kriminálnych káuz… Aj preto hovorila poslankyňa in't Veld o mnohých prípadoch korupcie, konfliktov záujmov, beztrestnosti, opakovaných návratov tých istých skompromitovaných tvárí.
Súčasná vláda a jej najsilnejšia strana nie je tvorcom tohto systému. Mnoho z neho zdedila po mečiarovských rabovačkách aj po pochybných privatizáciách Dzurindových vlád. No za štrnásť rokov (s dvojročnou prestávkou) na čele moci ich pomáhala udržiavať, vo viacerých aspektoch dokonca prehĺbiť. Využívala ich na reprodukciu politickej moci a ekonomických ziskov.
Preto ak bude niekto pýtať vysvetlenie, nezavádzajme rečami o snahách „poškodiť Slovensko“ alebo o zahraničných sprisahaniach