Kubánske zrkadlo

26.09.2018 15:00

Pred pár dňami svet obletela správa, že kubánsky prezident Miguel Díaz-Canel vyjadril podporu manželstvám osôb rovnakého pohlavia. Tento úmysel bol deklarovaný už pri návrhu novej kubánskej ústavy v júli tohto roku, ktorá sa aktualizuje prvýkrát od roku 1976 a ktorú má ešte schváliť referendum vo februári.

Táto závažná ústavná zmena je predovšetkým výsledkom dlhoročného úsilia Mariely Castro Espínovej, riaditeľky Národného strediska pre sexuálnu výchovu (CENESEX), dcéry Raúla Castra a Vilmy Espínovej.

Dejiny homosexuality a homosexuálov v Latinskej Amerike majú na Kube svoj celkom osobitý vývoj. V mnohom krutý, v mnohom inom obdivuhodne inšpiratívny a nasledovaniahodný pre súčasníkov všade na svete.

V roku 1994 sa do filmových klubov dostal film kubánskeho režiséra Tomása Gutiérreza Aleu. Volal sa Jahody a čokoláda a okamžite sa preslávil. Nejednému vtedy automaticky napadla otázka, či ho tvorcovia vôbec mohli nakrútili na Kube. Ideologický imperatív recenzií obmedzoval jeho obsah len na „krutý obraz Castrovej brutality”.

Príbeh vidieckeho revolucionára Davida študujúceho v Havane v drsných časoch normalizácie začiatku 80-tych rokov, na Kube označovanom ako „sivé obdobie“, a perzekvovaného havanského homosexuálneho intelektuála Diega, ktorý sa doňho zamiluje, dnes patrí medzi filmovú klasiku. Až počas môjho prvého kubánskeho pobytu v roku 2004 som zistila, že vznikol na motívy poviedky, ktorá sa na Kube stala „najdôležitejším literárnym dielom” v ranom období po rozpade ZSSR, oceneným prestížnymi literárnymi cenami. V tom čase už bola v učebných osnovách a jej autor Senel Paz uznávaným a obľúbeným literátom, ktorý sa prostredníctvom rozprávania o homosexuálnych intelektuáloch vyrovnával so skutočnosťou existencie pracovných táborov UMAP v rokoch 1965 – 1968, ktoré mali za cieľ „prevychovávať“ homosexuálov, vnímaných mačistickou spoločnosťou ako hrozba pre revolúciu. Tábory boli na nátlak organizácií a jednotlivcov (z ktorých veľa revolúciu podporovalo) zrušené. Muži, ktorí v nich boli väznení – podobne ako Diego hlboko zlomení – potom zväčša odišli do exilu.

V roku 1984 komentovala kubánska sexuologička Monika Krause pokusy o „vyliečenie“ homosexuálov nasledovne: „Bol to prejav nesmiernej ignorancie a ťažko vysvetliteľnej averzie voči homosexualite. Vieme, že bolo povinnosťou nášho systému zmeniť pohnútky, ktoré viedli k vytváraniu týchto táborov. V socialistickej spoločnosti nemôže existovať diskriminácia.“ V roku 1985 sa za postoj k homosexuálom ospravedlnil Fidel Castro (len na porovnanie dodávam, že napr. podľa britského práva bola homosexualita až do roku 1986 „zločinom proti prírode“).

Kuba dnes prichádza s návrhom legalizácie manželstiev homosexuálnych párov po dlhých desaťročiach hlbokých spoločenských zmien, ktoré vytvorili široký predpoklad na to, že tieto zväzky budú prirodzene akceptované bez ohľadu na náboženskú inklináciu alebo príslušnosť k vládnucej strane. Nie je to žiadny šok ani prekvapenie: len zrkadlo obrovského posunu, ktorým Kuba za posledné desaťročia prešla.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#práva homosexuálov #Miguel Diaz-Canel #Kuba #homosexuálne manželstvá
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
21,99
Ružový flower pot ružové ruže a biele alstromérie

Ružový flower pot ružové ruže a biele alstromérie

28,99
Sweet červené ruže a ľalie

Sweet červené ruže a ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk