Tieňohra

V eurovoľbách pred piatimi rokmi bol proces výberu „Spitzenkandidátov“ predávaný voličom ako dôležitá demokratická inovácia. Už nevolili len tú či onú stranu, ktorá potom pošle do Európskeho parlamentu (EP) pár poslancov. Mohli ovplyvniť, kto bude šéfom „európskej vlády“.

29.09.2018 08:00
debata

Malo to svoju logiku. V národných voľbách si voliči vyberajú predovšetkým lídrov a veľká časť kampane sa točí okolo otázky, kto povedie budúcu vládu. Voliči si politický zápas personalilzujú, je ľahšie uchopiteľný.

Spitzenkandiáti to mali replikovať na európskej úrovni. Každá z veľkých politických skupín postavila svojho „volebného lídra“. V situácii, keď kandidačné listiny, organizácia kampaní aj predvolebné diskusie ostávali stále výlučne či prevažne národnou záležitosťou, reprezentoval „európsku dimenziu“. Líder najúspešnejšej skupiny, s najväčším počtom mandátov, sa mal stať predsedom Európskej komisie.

Napriek všetkým slabinám sa plán nakoniec presadil. V roku 2014 sa na čelo komisie postavil Juncker, volebný líder európskych ľudovcov, ktorí získali najviac mandátov. Tentoraz to však bude omnoho zložitejšie.

Proces výberu Spitzenkandidátov predstaviteľov členských krajín nikdy nenadchýnal. Tvrdili, že oberá Európsku radu o dôležitú právomoc – vybrať a navrhnúť europarlamentu kandidáta na predsedu komisie. Je možné, že tentoraz ich nepresvedčia ani vyhrážky EP, že ich výber vetuje.

Vyhrážky už ani nie sú také hlasné. Ak sa má stať predsedom komisie líder najsilnejšej skupiny, je takmer isté, že to bude kandidát ľudovcov. Sociálni demokrati sa s tým asi zmieria – výmenou za iné dôležité posty. Ďalší však nie. Najhlasnejšia kritika dnes prichádza od liberálov, odsúdených na rolu tretieho v hre, a od novo sa formujúcej skupiny okolo francúzskeho prezidenta Macrona.

Nie je to len závisť. Spitzenkandidáti mali posilniť demokratickú legitimitu EP. Presvedčiť občanov, že účasť na voľbách má zmysel: ovplyvňujú predsa, kto sa postaví na čelo „európskej vlády“. Dnes však pomáhajú udržať pozície politického kartelu ľudovcov a socialistov. Hoci sa ich počty v europarlamente po máji 2019 takmer určite oslabia, ostane im dosť mandátov na to, aby si nárokovali na hlavnú cenu (ľudovci) a čokoľvek ďalšie, čo za podporu kandidáta ľudovcov zobchodujú (sociálni demokrati).

Budúceho predsedu komisie tak vlastne nevyberajú voliči, v otvorenom súboji ideí. Ale tajné dohody o tom, kto sa postaví na čelo (vysoko pravdepodobného) víťaza eurovolieb – ľudovcov.

Vyzerá to ako z dažďa pod odkvap. Podstatou je, že problém demokratickej legitimity, zapojenia občanov, nevyriešia kozmetické úpravy či tieňohry na demokraciu. Pokiaľ EÚ nebude mať normálne federálne inštitúcie (a to ešte dlho nebude), kľúče majú v rukách národné politické strany. Pomôže, ak eurovoľby neodfláknu. Na kandidátku nedajú druhoradých politikov. Kampaň nepostavia na všeobecných floskulách o „ochrane národných záujmov“. A budú sa unúvať presviedčať voličov o svojej predstave Európy.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #eurovoľby #socialisti #Ľudovci #Spitzenkandiáti