Naposledy som na podobnej akcii bola niekedy zjari v Bratislave. Aj sama som prehovorila o našich akciách, o tom, čo robíme a ako to robíme. Neviem prečo, ale po celý čas som mala pocit, akoby som bola na konferencii z filmu Koniec vodníkov v Čechách. Akurát, že neubúda nás vodníkov, teda knihovníkov, ale čitateľov… Okrem toho, že knižky požičiavame, sú všetky naše aktivity venované najmä deťom, no i dospelým na podporu čítania, čitateľskej gramotnosti. Áno, aj s takýmito termínmi dnes operujeme.
Iné sú stretnutia v knižniciach, keď do nich zavítate ako spisovateľ. Vtedy sa stretnete so svojimi čitateľmi a ste vďační, že k takémuto stretnutiu prišlo. Navyše po očku pozorujete, ak ste knihovníčka, kolegyne a kolegov v knižnici, ako im to všetko ide, čo robia ako vy a čo inak. V pondelok som sa z takého stretnutia s detskými čitateľmi vrátila z Košíc.
Tešila som sa, lebo som si pamätala pani riaditeľku Ivetu Hurnú z knižnice, v ktorej pracovala predtým. Vedela som, že „ona vie“, že má okolo seba dobrý manšaft a že na akcii Číta celá rodina bude dobre. Navyše festival je pre nás spisovateľov príležitosťou stretnúť aj svojich spisovateľských kolegov. Dnes sa vlastne stretávame len pri takýchto príležitostiach.
Festival má za sebou niekoľko ročníkov. Ja aj moji kolegovia sme mali pocit, že čítajú celé Košice. Do projektu sa zapojili školy, rodičia, náhodní okoloidúci, klienti knižnice a jej pobočiek, spisovatelia, verejnosť.
Sama som bola na Základnej škole Hroncova a bolo mi tam dobre. Dojalo ma, s akou pozornosťou bolo stretnutie zorganizované, aké milé boli decká aj učitelia. Na pesničky, ktoré mi spievali, nezabudnem.
V sobotu som bola na odborných prednáškach o detských ilustráciách a rozprávkach. Okrem nás dospelákov so záujmom o vec, prekvapilo ma, koľko do prednáškovej sály prišlo mám. Viem, festival, no chvíľu som mala pocit, že v Košiciach stretávam iba čitateľov a čitateľky, aj keď šlo o decká! Možno to vyznie pateticky, ale chcela by som sa všetkým dievčencom a ich riaditeľke poďakovať. Čitateľský i spisovateľský raj je v Košiciach.
Svoju pracovnú cestu som skončila výletom do Levoče. Videla som Spišskú Kapitulu aj hrad, ktoré som doteraz poznala iba z obrázkov. Keď sme s kamarátmi kráčali chodníkom popri lese na salaš, stretli sme pána z Baldoviec. Prihovoril sa nám a spýtal sa, odkiaľ sme. Na odpoveď zareagoval, veď hej, Modra, keramika, víno, Ľudovít Štúr a spisovateľka Veronika Šikulová…
Mala som vtedy pocit, že to nečíta celá rodina, ale celý Spiš a celé východné Slovensko. Upodozrievala som kamarátov, že toho pána objednali, aby vyšiel z lesa, keď tadiaľ pôjdeme, no keď ma začal citovať, bola som dojatá. Po tomto víkende mám dojem, že to celé, v knižnici aj doma pri šrajbmašine má zmysel. Ďakujem!