Moje Česko-Slovensko

V debatách o tom, či za krach slovenského zbrojárskeho priemyslu mohol Václav Havel, alebo je to mýtus, zaniká to, že ten problém bol očividne sociálny. „Mohli vtedy pochopiť, aké dôsledky to na ľudí malo?“ opýtala som sa nedávno manžela. Myslím politikov a verejné osobnosti, novinárov, ktorí utvárali spoločenskú debatu. „Keď dnes nechápu ani to, že kompletne rozpredať bytový fond bola osudová chyba, tak asi ťažko,“ odpovedal realisticky môj muž.

04.10.2018 14:00
debata (3)

Vyvarovať sa niektorých chýb zrejme nebolo možné. Po páde bývalého režimu bolo asi prirodzené, že všetko, čo zaváňalo sociálnom, dostalo príchuť gulagu. Lenže za rozpadom Československa nestojí sociálna otázka sama osebe, je za ním predovšetkým pýcha.

Pýcha elít, ktoré nevideli dramaticky sa meniace životné podmienky mnohých ľudí. Pýcha Čechov, ktorí sa nad Slovákov povyšovali tak, že hoci som bola dieťa, cítila som sa za to trápne. Pýcha Pražanov, ktorí nedovideli ďalej než za hranice svojho mesta. Pýcha českých i slovenských politických predstaviteľov, ktorí sa nehanbili za to, že sa nedokážu dohodnúť.

Živo si pamätám nekonečné debaty o tom, že Slováci len vymýšľajú, že to oni chcú rozdelenie republiky, že najlepší bol unitárny štát, pamätám si pomlčkovú vojnu. V českých médiách sa písalo s pohŕdaním, ktoré svedčilo o našom probléme so sebavedomím. A potom si spomínam na smútok, keď to dospelo k nevyhnutnému koncu. Nasledovalo uvoľnenie, keď som zistila, že Slovensko je stále rovnako blízko, že tam môžem cestovať, stačí mať pas. Potom prišla ďalšia úľava v podobe Európskej únie, keď som mohla zabudnúť aj na občiansky a vždy som prešla.

Pamätám sa, ako som raz dávno sedela v Prešove v autobuse, zhovárala som sa s kamarátkou a okolo nás nám ľudia hovorili: „Holky, viete, že vám padla vláda?“ My sme to nevedeli, lebo vtedy žiadne mobili s internetom neboli a spolucestujúci nám vzrušene odovzdávali novinky. V takých okamihoch som si uvedomovala, že ten vzťah je stále iný, že len tak neležíme vedľa seba, ale že nás spája niečo viac.

Internet a sociálne siete pre mňa boli skoro definitívny návrat. Aj preto, že nás ľavičiarov bolo v Českej republike a na Slovensku dokopy asi jedenásť. Rýchlosť, s akou sme sa prepojili so slovenskou ľavicovou scénou ukazuje, že sa potrebujeme. A nie je za tým len tradičná česká neznášanlivosť, keď sa v prieskumoch verejnej mienky ukazuje, že neznášame celkom všetkých, okrem Slovákov.

Generácia ľudí, ktorí sa po skončení českej hymny ešte stále nadychujú, aby pokračovali, pomaly starne, ale napriek tomu máme pred sebou budúcnosť. Hoci aktuálne nie je vzhľadom na celoeurópsky vývoj vôbec istá. O to dôležitejšie je vytvárať zmysluplné koalície. Alebo je to možno tak, že hľadám racionálne argumenty pre niečo, čo má čisto emotívny základ. Pravda je taká, že keď ma pozvú na debatu do niektorého slovenského mesta, mám veľkú radosť. Čím je to mesto ďalej, tým mám radosť väčšiu. V novembri pôjdem trikrát. Že si na mňa spomenuli napríklad v Prešove, ma napĺňa hrdosťou.

Všetky tie nesúrodé slová spejú k nevyhnutnému záveru. Hanbím sa to napísať, ale musím. Miluju vás.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #rozpad Česko-Slovenska