Júnový summit odsunul rozhodovanie o reformách eurozóny na december, no je zrejmé, že ani koncom roka neprijmú európski lídri nič, čo by mohlo pomôcť krajinám ako Taliansko. Žiaden zmysluplný rozpočet eurozóny, žiadne nástroje, ktoré by pomohli vyrovnávať asymetrické dosahy ekonomických šokov na krajiny eurozóny, žiadna mutualizácia dlhov a – minimálne v strednodobom horizonte – žiadna funkčná spoločná garancia bankových vkladov.
Upokojenie situácie, ktoré v lete 2012 priniesla zmena politiky Európskej centrálnej banky, tak bolo dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane sa už dnes nebavíme o tom, či eurozóne hrozí bezprostredný rozpad. Na druhej strane, ustal tlak na prijatie reforiem menovej únie. Rozpočtoví jastrabi môžu pod ochranným krídlom ECB opakovať mantru, že jediným problémom eura je rozhadzovačná rozpočtová politika niektorých vlád. Riešenie: znižovať deficity, zoškrtať dlhy. Ostatné veci (slabý hospodársky rast, nezamestnanosť, chudoba…) „sa“ vyriešia potom.
Z pohľadu Talianska bolo upokojenie situácie premárnenou príležitosťou. Hospodársky rast sa v polovici roku 2013 dostal z červených čísiel, no za zvyškom eurozóny zaostáva. Nezamestnanosť je vysoká a roky hospodárskej stagnácie dostali mnoho Talianov na hranicu chudoby. Prísne rozpočtové pravidlá eurozóny nedávali mnoho príležitostí na prorastový stimul – a z európskej úrovne sa čakať nedal.
Vláda Hnutia piatich hviezd a Ligy sľubovala zmenu. Navrhla opatrenia, ktoré majú naliať do ekonomiky viac peňazí. Časť z ktorých je cielená na najchudobnejších Talianov. Rím tvrdí, že zavedenie základného príjmu a zníženie daní dáva ekonomicky zmysel: môže naštartovať ekonomiku, vďaka rýchlejšiemu rastu bude bremeno talianskeho verejného dlhu klesať rýchlejšie. Komisia, a niektoré vlády, však trvajú na dodržiavaní rozpočtových záväzkov… Vyzerá to ako návrat do roku 2015, do konfliktu medzi Aténami a Bruselom (Berlínom). Lenže v tomto prípade sa história opakovať nebude.
Taliansko nečerpá európske „záchranné pôžičky“, vplyv európskych inštitúcií a ostatných krajín eurozóny na rozhodnutia talianskej vlády je tak menší a nepriamy. Ak by sa Rím dostal do situácie, keď bude odkázaný na pomoc z eurovalu, bol by to veľký problém pre obe strany.
V najbližších týždňoch tak môžeme čakať slovné prestrelky a politickú zákopovú vojnu. Komisia označí návrh talianskeho rozpočtu za neprijateľný, Rím to bude ignorovať. Bude sa hroziť žalobami, sankciami, argumentovať demokratickou legitimitou a záväzkami… Zároveň sa obe strany budú pozerať cez plece na finančné trhy a snažiť sa ich neznervózniť. Ak by úrok, za ktorý si Taliani požičiavajú, narástol príliš, krízu máme v plnej sile späť. Bolo by trúfalé predpokladať, že sa obmedzí len na jednu krajinu. A potom: Ciao, ciao euro.