Človek, ktorý by sa inak iba unudil prácou, starostlivosťou o deti, prípadne plánovaním rozvodu a súčasne dlhodobého vzťahu s nejakou novou, teda atraktívnejšou partnerkou (ako napríklad rodinne založený predseda jednej rodinne orientovanej strany), má iba vďaka politickému dianiu možnosť nájsť v osobnom živote niečo vzrušujúce a zaujímavé.
Každý občan isto s najhlbším dojatím sleduje napríklad úsilie strany OĽaNO a SaS o ich vzájomné odlíšenie, lebo mnohým pripadajú nachlp rovnaké. Vyzerajú, akoby ich nielen jedna matka mala, čo je pomerne nemoderné, lebo každé dieťa by dnes malo mať svoju vlastnú matku a aj novú macochu. Vo všeobecnosti vlastne strana SaS splodila a vypudila zo seba hnutie OĽaNO, s ktorým má v mnohom podobnú DNA. Odlíšiť SaS a OĽaNO je neuveriteľne zložitá úloha, lebo vonkajšie formálne znaky už nepostačujú.
K obom totiž z ničoho nič pristúpi ešte zatiaľ nezaložená strana Andreja Kisku, ktorá už teraz má 28 percent, aj keď nejestvuje. Ale na nestabilne roztriedených voličov oboch spomenutých politických zoskupení môže Kiskova strana zapôsobiť ako kuchynský tyčový mixér na pevné zložky slávnej polievky z tekvice hokaido. Vznikne z nich nová kvalita, do ktorej veľkou lyžicou načrie oná tretia, i keď zatiaľ nejestvujúca strana.
To je, aspoň pokiaľ chápem politických analytikov, dôsledkom osobnej emanácie súčasného prezidenta. Ten je už svojím vnútorným uspôsobením prirodzene nadstranícky. Preto spôsobuje tvorbu novej voličskej emulzie úplne mimovoľne. Ak niekto vytvára stranu rovno z nadstraníckych pozícií, potom si vlastne do nej nárokuje všetkých voličov. Ak by si totiž nárokoval iba niektorých voličov, potom zase nesmel byť nadstranícky, čím by vlastne popieral sám seba a o nejakých stúpencov sa sám neprezieravo pripravil.
Nikoho teda neprekvapí hlboký elegický verš predsedu hnutia OĽaNO Igora Matoviča nasmerovaný priamo k Richardovi Sulíkovi, predsedovi SaS: „O Rišovi Sulíkovi je verejne známe, že jeho EQ (emočný kvocient) sa blíži limitne k nule.“ V spore ide o výsostne duchovnú problematiku, čo preložené do politického jazyka znamená, že ide o peniaze. Teda o zvyšovanie platov poslancov, ktoré Matovič nechce, aby bol akosi bližšie k ľudu.
Sulíkovi však v podstate lichotí, lebo ten ako tvrdý a rozumný kapitalista chce platy poslancov zvýšiť. Naopak, chce zrušiť obedy a vlaky zadarmo, lebo z nich vraj bohatí ešte viacej zbohatnú. Svojich milionárov pozná dobre. Vystupujú zo svojich „meďákov“, len aby sa priplichtili k chudobe vo vlakoch a v školských jedálňach. Väčšinu oligarchov vidíme pred Vianocami v rade na kapustnicu pre bezdomovcov. Tak treba rozumieť aj Sulíkovej epickej replike: „Matovič môže v populizme súťažiť s Ficom! Mám plné zuby tohto pokrytectva.“
Budúcnosť Slovenska jednoducho u oboch vzbudzuje veľké demokratické nádeje. Ako noc, v ktorej budú všetky mačky čierne.