Digitálny prekariát

, 13.10.2018 14:00

Technologické inovácie ovplyvňujú to, ako produkty či služby dizajnujeme, vyrábame, nakupujeme, dopravujeme k zákazníkovi či spotrebúvame. Niektoré základné parametre sa nemenia: majitelia kapitálu (technológií) hľadajú čo najvhodnejšie podmienky, ako nakúpiť pracovnú silu, a predať produkt zákazníkovi – či už je ním iná firma (spracovanie dát), alebo jednotlivec (jazda Uberom).

Jedným z najrozšírenejších mýtov spojených s digitálnou ekonomikou je predstava, že stiera rozdiely medzi „zamestnancom“ a „zamestnávateľom“. V novej liberálnej utópii sme všetci podnikateľmi, ponúkajúcimi slobodne služby tomu, kto zaplatí najviac.

Až na to, že to tak, samozrejme, nie je. O „slobodne“ na trhu rozhoduje aj moc jednotlivých aktérov. Globálna firma, vlastniaca unikátnu technológiu, je v úplne inom postavení ako jednotlivec, ktorý, ak chce zarobiť, musí mať k tejto technológii prístup. Aj preto je dôležité, aby boli ich vzťahy regulované rovnakým či porovnateľným spôsobom ako vzťahy zamestnávateľa a zamestnanca. A zákon má chrániť toho slabšieho.

Časť ekonomického úspechu digitálnych firiem tkvie v tom, že podnikajú v prostredí, ktoré je regulované slabšie než „bežná“ ekonomika. Uber poráža taxislužby aj tým, že sa mnohým existujúcim reguláciám jednoducho vyhne – a to aj vo vzťahu k zamestnancom.

Pokiaľ ide o podmienky regulujúce podnikanie v určitých oblastiach, situáciu postupne naprávajú rozhodnutia súdov, nové zákony, miestne nariadenia a pod. Z pohľadu európskej legislatívy sa už napríklad Uber nemôže tváriť ako „digitálna spoločnosť“ – je prepravnou firmou. Minulú jeseň prehrala táto firma v Británii súdny spor a svojich vodičov musí klasifikovať ako „zamestnancov“.

Problémom však je, že takáto stratégia pôsobí iba po určitú hranicu. Zmeny, ktoré do organizácie práce prinášajú digitálne technológie, v kombinácii s dereguláciou trhov práce, ktorá za posledné desaťročia zasiahla prakticky každú európsku krajinu, výrazne oslabili postavenie zamestnancov v týchto sektoroch. Výsledkom je, že zatiaľ čo „digitálne spoločnosti“ patria medzi ekonomicky najúspešnejšie firmy, ich obyčajní zamestnanci bývajú často veľmi zle platení.

Podľa štúdie ekonómov Özlema Onarana a Alexandra Guschanskiho podiel miezd na pridanej hodnote (zjednodušene: rozdelenie vytvorenej hodnoty medzi „prácu“ a „kapitál“) závisí výrazne od vyjednávacej pozície pracovnej sily. V sektoroch, kde sú zamestnanci atomizovaní, kde sa nekoordinujú a neorganizujú, je ich vyjednávacia pozícia malá.

Štrajk vodičov Uberu, ktorý sa konal pred pár dňami v Británii, či protesty za zlepšenie postavenia zamestnancov fastfoodových reťazcov a donáškových služieb, organizované britskými odbormi, ukazujú, že ani v tomto sa „nová ekonomika“ nelíši od takzvanej tradičnej. Ak chce nový prekariát – či už pracuje v digitálnych sektoroch, alebo v službách – spravodlivejší podiel na bohatstve, ktoré pomáha vytvárať, musí sa organizovať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zamestnanci #zamestnávatelia #Uber #digitálna ekonomika #Technologické inovácie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku