Čítala som to v kronike a spomínala mi to aj svokra, ktorá vyrastala v barokovej kúrii bratislavského Podhradia. Keď sa „veky prelomili“ a duch doby začali viac ako staré kúrie reprezentovať základy futuristického mosta a sídliská pre nových ľudí s piesňou na perách, vysťahovali jej rodičov na jedno z týchto sídlisk, kde po krátkej dobe žiaľom zomreli. Autostráda pod hradom, vysídľovania, asanácie, diktát „progresu“, bezohľadné mazanie minulosti im nemohli nahradiť ukradnutý pocit domova. Maliar Adolf Frankl z viedenského exilu takmer deň čo deň prichádzal ku železnej opone, pozeral sa odtiaľ na svoje „milované mesto“ a plakal.
Budovateľský étos si žiadal rýchly masový prísun ľudí, na starých nemal kto brať ohľad. Dejiny moderného Slovenska sú dejinami krutej diskontinuity a jeho hlavné mesto je len nastaveným zrkadlom všetkých našich zlyhaní. Ako spomínal Julo Satinský, noví obyvatelia mesta si v PKO napr. usporadúvali plesy, na ktorých sa stretávali podľa kraja svojho pôvodu…
Nikto však nikdy neusporiadal ples Bratislavčanov. Nebolo ako – nikto sa za Bratislavčana nepovažoval. Väčšina tých, ktorí tak hovorili s hrdosťou, plakali „kdesi za oponou“, a tí, čo ostali, žijúc rozprášene po všetkých kútoch tzv. veľkej Bratislavy, bezmocne hundrali na „prisťahovalcov“. Povedať „som Bratislavčan“ sa zväčša nenaučili ani tí, čo sa v meste už narodili. Ako napísal Egon Bondy, noví ľudia tu existovali, ale nežili, s mestom sa nezrástli a často sa zrásť ani nechceli. Veky sa prelomili, milované mesto sa pre jeho obyvateľov stalo nadávkou.
Keď sme sa z mesta presťahovali na sídlisko, precítila som, že označenie „Bratislavčan“ budí skôr podozrenie, neraz i triedne či nacionálne. U mojich spolužiakov sa režimom umelo vytvorené slogany o „krásavici na Dunaji“ či „meste mieru“ stretávali len s výsmechom – je tu hnusne, špinavo, nič zaujímavé tu nie je. A tak ďalej. So svojou láskou k môjmu mestu som sa cítila vyvrhnutá, osočovaná a osamelá. Strašne som dúfala, že sa to raz zmení.
Veky sa prelamujú stále a zdá sa, že máločo je ťažšie, ako obnoviť lásku k mestu, ak je raz cielene zničená. Najnovšie som si to uvedomila, keď som si všimla, že slogan jedného z kandidátov na primátora, v ktorom sa označuje za Bratislavčana, mnohých (neprihlásených) obyvateľov mesta pobúril. Vraj je elitársky.
Mňa, naopak, potešil. Konečne prišiel čas, keď povedať „som Bratislavčan/ka“ prestáva byť nadávkou. Asi neskoro, ale zdá sa, že už mnohí pochopili, že k mestu (či krajine!) sa nesmie pristupovať ako k dojnej krave, ktorú keď nevládze dávať mlieko , ešte aj kopnete do vemena. A keď na vás bolesťou zabučí, ešte sa budete cítiť ukrivdení.
Vedieť sa stotožniť so svojím mestom znamená povedať, že ho mám rád, záleží mi na ňom. A to je úplne elementárny predpoklad na to, aby som od neho nielen niečo očakával, ale mu aj niečo vedel dať.