Na rozpočtový spor medzi Rímom a Bruselom možno hľadieť z viacerých pohľadov. Štandardný mainstreamový európsky názor by to videl jednoducho: voľby v Taliansku vyhrali populistické strany. Podarilo sa im to aj vďaka sľubom, ktoré boli od počiatku nereálne (základný príjem, znižovanie daní…).
Keď vytvorili vládu, naplniť sa ich pokúšajú nezodpovednou rozpočtovou politikou, ktorou porušia európske pravidlá. Mohol by to byť „taliansky problém“ – skôr či neskôr by vládu v Ríme potrestali „trhy“, a politiku by musela korigovať. Lenže Taliansko je súčasťou menovej únie. Je to veľká krajina. Akákoľvek kríza talianskych verejných financií, by bola okamžite európskym problémom.
Jednak by sa nedôvera trhov mohla preniesť na ostatné krajiny. V lete 2012 sa dominový efekt podarilo zastaviť Európskej centrálnej banke. Teraz už toľko šťastia nemusíme mať. Okrem toho, ak by Rím musel požiadať o „záchrannú pôžičku“, výrazne by to vyčerpalo zdroje dostupné v eurovale. A mohlo by sa ukázať, že na to jednoducho nemáme. Na druhej strane, odchod Talianska z menovej únie by bol otrasom, ktorý by eurozóna asi neustála.
Preto je prirodzené, že EK využíva svoje kompetencie a tlačí na taliansku vládu, aby revidovala rozpočtové plány. Sľuby-nesľuby, pravidlá eurozóny treba plniť. A záväzky rešpektovať.
Z pohľadu talianskej vlády (a mnohých talianskych voličov) je to spor medzi politikou, na ktorú vláda dostala demokratický mandát, a technokratickým diktátom. Navyše diktátom pretláčajúcim pravidlá, ktoré Taliansko očividne poškodzujú. Predchádzajúce vlády sa ich viac-menej snažili plniť. Výsledkom bola stagnujúca ekonomika a vysoká nezamestnanosť. Ak je aj časť viny na talianskych pleciach – kvôli neefektívnej verejnej správe, vysokej korupcii a pod. – za zvyšok môže spôsob fungovania eurozóny, vyhovujúci najmä „severu“.
Bývalý premiér Matteo Renzi sľuboval voličom, že to zmení. Vystupoval ako proeurópsky politik, ktorý však chce nájsť rovnováhu medzi pravidlami a zdieľaním rizík. Výsledkom je, že v diskusiách o reforme eurozóny sme sa nepohli ani o krok. Nemecká, holandská a ďalšie vlády neakceptujú žiadne rozloženie rizík, a žiadajú len rešpektovanie pravidiel. Tak dali Taliani mandát inej vláde. Takej, ktorá sľúbila, že si ústupky „vydupe“.
Spor medzi Bruselom a Rímom o podobe rozpočtu sa tak zmení na nikam nevedúcu hádku o „zodpovednosti verzus demokratickej legitimite“. Výsledkom bude, že sa ešte viac oslabí dôvera medzi vládami, nevyhnutná na prijatie reforiem, ktoré eurozóna potrebuje. Reforiem, ktoré by posilnili mechanizmy zdieľania rizík a demokratizovali spôsob rozhodovania. Ktoré by spoločné pravidlá postavili na hlbšej politickej integrácii.