Nikdy som im to právo neupieral. Skôr som im chcel vďačne pripomenúť, že po celé tie roky, odkedy sme sa nevideli, mi vždy boli veľkou oporou, sprevádzali ma v pekných i smutných či jednoducho práve v tých najťažších momentoch. Čo by povedal jeden z nich v takej a takej situácii? Čo by spravil ďalší? Nechal by ma bez slova v pomyselnom opustení, alebo by tie primerané slová vždy našiel?
Sú to zbytočné otázky, ktoré sa týchto našich blízkych už nikdy, nijako a vôbec nedotknú. Vždy ich môžeme klásť iba sami sebe a preto je odpoveď vždy nedôveryhodná. Vzťahuje sa od onoho času výlučne k nám samotným, no práve preto si ju musíme vážiť. Je to, akoby nás opäť láskavo vzali za ruku a s neúprosnou naliehavosťou zdôraznili, že nám samým úplne patríme aj vďaka nim.
Akoby sme bez nich hľadeli na život? Čo by sme bez nich o ňom vedeli? Motali by sme sa iba vo svojich povinnostiach, pred očami si premietali nanajvýš nesplatené podlžnosti a vlastnej budúcnosti by sme sa len ostýchavo vyhli. Koľko času prejde, kým sa im budeme opäť úplne podobať, koľko hlávok kvetín načuchrá vietor, kým aj ony stratia všetku krásu?
Bez pamäti by sme neboli. Už starovekí Gréci vedeli, že pamäť je matkou všetkého pekného, že je matkou Múz. Veď bez pamäti by sme nepoznali ani najjednoduchšiu melódiu či pieseň. Možno by sme počuli nejaký zvuk, ale už by sme nemali ako vedieť, že je to tón, ktorý má svoj zmysel a úlohu iba uprostred ostatných. Na tie iné nadväzuje, privinie sa k nim letmým dotykom, aby sa všetky navzájom odprevádzali k výslednému celku. Medzi nimi i tie, ktoré načas zmĺknu, sú vždy svojím spôsobom prítomné aj v tých druhých, akoby sa trblietali v ich smútku.
Nikomu tento obraz nevnucujem, no som presvedčený, že tiež sme svojím spôsobom akousi pre nás samotných zašifrovanou mozaikou. Zostavili ju všetci, ktorých sme v živote stretli a ktorých sme mali radi. Niekedy menej, inokedy viac sme určite pre nich vlastne znamenali to isté.
V temných a často nepochopiteľných prúdoch života môžeme práve toto vystopovať s dojemnou presnosťou. S mnohými sme prešli kus sveta, s mnohými tú najťažšiu cestu, ktorou je putovanie mladosťou. Keď sa síce človek mnohému priučí, ale to najdôležitejšie ešte stále nepozná a nevie.
Všetci, o ktorých budeme v týchto dňoch premýšľať, už odpočívajú. Ich povinnosti sa skončili, zostalo už iba na nás, aby ich obrazy nevybledli a nestratili sa v ruchu a kolobehu každodennosti. A v tom je ich pevnosť, vďaka ktorej k nám prehovárajú a stále budia našu nepominuteľnú dôveru.
Vracajú sa k nám. Málokto o tom vie to, čo my. Tým, čo niekedy milovali, nebude zabúdanie nikdy dopriate.