Pravdaže, poznala som ju z obrázkov, z televízie, z rozprávania. Do mesta ma priviezol básnik Erik Groch. Zaparkovali sme v jednej z bočných ulíc a spoza hradieb mi ukázal, kde bývali jeho príbuzní, kam chodievali na spišské párky, ešte tie naozajstné, ktorých recept bol tajný, ale pamätal si, že ujo chodieval do Maďarska po oslie mäso. Pozerali sme sa spolu cez hradby na staré záhrady, bez tují a anglických trávnikov, s jablonkami obsypanými malými červenými jabĺčkami, akoby v každej záhrade mali niekoľko starých vianočných stromčekov. Spolu sme nazerali do starých dvorov aj domov, popod brány, a do jednej vošli, voňalo v nej jabĺčkami a vetrom, po starých schodoch do ateliéru k maliarovi Jakubovi Milčákovi…
A potom fajčíte v okne a pozeráte na strechy, vidíte Jakubove nebojácne „vtáčie“ plátna, jedno po druhom, kráčate po starodávnej krásnej Levoči s básnikom Grochom a uzimeným maliarom Milčákom a vítajú vás hornisti v zelených hubertusoch, ktorí sem prišli na Majstrovstvá Európy v poľovníckom trúbení a máte dojem, že všetko to je len pre vás, tie lesnice, poľničky a lesné poľovnícke rohy sú tu len preto, aby vás prišli privítať.
A o mesiac sa vrátite a vidíte všetky tie obsypané jablonky znovu, pri trati do Spišskej Novej Vsi stádo srniek, stoja pod jablonkou ako ovečky, ako nejaký úryvok z betlehemu. Kráčate s Erikom Grochom levočským rozkopaným námestím a pýtate sa, prečo staré levočské pouličné lampy nahrádzajú akýmisi sídliskovými kandelábrami, pozeráte na levočské „ufo“, niekdajší starý altánok, podobný sa podarilo zreštaurovať Košičanom pred stanicou, a krútite hlavou, lebo ste si mysleli, že iba tu „na dolniakoch“ v okolí Bratislavy sa pľundrujú pamiatky a mestá.
V niektorých levočských domoch akoby nik nebýval. Kam všetci starí Levočania odišli? Kto a prečo teraz tak necitlivo šafári v Levoči? Prečo rúbu na námestí staré stromy a sadia tie metličky? Kde sa podel starý altánok a komu sa páči „ufo“? Levoča bola už v roku 1950 vyhlásená za kultúrnu pamiatku, nie? Svojimi hradbami a urbanistikou si zachovala charakter stredovekého mesta a mala by byť „pamiatkovou rezerváciou“. Veď aj niekdajší župný dom, ktorý bol postavený až začiatkom 19. storočia, jeho architekt prispôsobil renesančnému prostrediu zdôraznením horizontálnych línií – dnes sa považuje za najkrajší župný dom v bývalom Uhorsku – kto a aký odkaz píše do budúcnosti v Levoči dnes?
Na modranskej mestskej bráne je nápis. Zbytočne bdie strážny, ak Boh neochráni mesto… Kto ochráni Levoču pred novodobými „Levočanmi“, ktorí tak necitlivo „rekonštruujú“ a ničia to, čo bolo dobré a pekné? Zbytočne „bdie“ Boh, ak Levočanom na ich meste nezáleží. Asi tak!