Snahu Iránu o dominanciu v regióne lemuje násilie a fanatizmus, ktorý od čias Chomejního revolúcie čiastočne menil fasádu, máločo však zmenil na svojej podstate. Vyhlásiť však Irán za koreň všetkého zla, ktorý treba vyklčovať hoci aj násilím, a zároveň prehliadať osudovú úlohu jeho protivníkov – na prvom mieste Saudskej Arábie, je krátkozraké a hlúpe.
Podobná politika zamiešala Západ na jednej strane a Rusko na strane druhej do náboženských konfliktov v oblasti už dávno predtým, ako padli newyorské dvojičky a ako sa americkí neokonzervatívci v roku 2003 podujali dokončiť v Iraku to, čo nestihli (nebolo im dovolené stihnúť) počas prvej vojny v Perzskom zálive. Výsledok je katastrofálny. Zatiaľ čo sektárska vojna zúri ďalej, na jednom sa zhodnú sunnitskí i šiítski radikáli dokonale: na želaní smrti pre Veľkého Satana a jeho spojencov.
Jedinou skutočne prezieravou dlhodobou politikou je udržiavať pri živote dohodu o utlmení iránskeho jadrového programu tak dlho, ako to len bude možné.
Cesta von bude pre Západ dlhá a ťažká, a určite nepostačí len stiahnuť svojich vojakov a vojenských poradcov z oblasti. Vyčlenenie Iránu ako nepriateľa číslo jeden a simultánna podpora Saudskej Arábii, ktorá sa práve presviedča, že si môže voči USA dovoliť prakticky hocičo bez strachu z reálnej odvety, však takou cestou rozhodne nie je.
V prvej odpovedi na novú vlnu amerických sankcií Irán oznámil, že začal výrobu vlastných stíhačiek a plánuje veľké vojenské cvičenie. Nová vlna militarizácie – technickej i psychologickej – by pravdaže nebola dobrou správou pre oblasť, v ktorej Teherán bojuje o dominantné postavenie s Rijádom a Ankarou. Je však iba jedna sféra, v ktorej by sa Irán mohol stať naozaj čo i len teoreticky nebezpečným pre Západ či USA: ak by dosiahol pokrok vo vývoji a výrobe nukleárnych zbraní.
Jedinou skutočne prezieravou dlhodobou politikou je preto momentálne udržiavať pri živote dohodu o utlmení iránskeho jadrového programu tak dlho, ako to len bude možné. Koordinácia európskych signatárov s Čínou a Ruskom pri jej udržiavaní je o to dôležitejšia, že práve tieto dve krajiny môžu pomôcť vyzbrojiť Teherán v prípade, ak by všetky dohody skrachovali.
Je ťažké predpokladať, nakoľko úspešná bude Európska únia pri pomoci firmám podržať si biznis s Iránom a vyhnúť sa zároveň konzekvenciám, ktorými sa im vyhráža Donald Trump a jeho vláda. Každopádne, ani Trump si zatiaľ nedovolil prehĺbiť roztržku so svojimi tradičnými partnermi a spojencami za hranicu únosnosti: svedčí o tom výnimka v obchode s iránskou ropou pre osem štátov, medzi ktorými má byť napríklad Taliansko či Japonsko.
Niet zatiaľ nijakého dôvodu myslieť si, že svet neprežije iránsky režim. Najprv však treba prežiť Trumpovu hazardnú globálnu politiku.