Jeden taký príklad je insolvenčný zákon, ktorý česká snemovňa schválila koncom októbra a čoskoro pôjde do Senátu. Podľa rozpravy v snemovni mal poslucháč dojem, že zákonodarcovia prichádzajú s revolučným riešením jedného z najväčších problémov Českej republiky: skoro milión ľudí je v dlhovej pasci a na prinajmenšom jeden ďalší milión to prináša dôsledky, pretože so zadlženými žijú v spoločnej domácnosti.
Zhoda panovala aj v tom, že problém občanom ČR spôsobili zákony, ktoré dovoľovali, aby vznikali dlhy napríklad i malým deťom za to, že za ne nik neplatil odpad alebo že ako šesťročné cestovali na čierno. Alebo aj to, že bolo možné, aby malé dlhy niekoľko sto korún narástli na státisícové sumy.
Áno, bolo to zlé, znelo počas rozpravy v snemovni. Preto teraz vznikla novela, ktorá by mala ľuďom pomôcť. Lenže aký je vlastne rozdiel oproti minulosti?
Okrem seniorov a ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí majú podľa novely možnosť oddlžiť sa počas troch rokov, keď sa budú usilovať dlhy splácať, je rozdiel malý, a nie je to zmena k lepšiemu. Kedysi to bolo tak, že aby človek dosiahol na insolvenciu, musel určiť súd, či dokáže splatiť tretinu záväzkov za päť rokov. Vrátane všetkých penále, odmien advokátom, exekútorom… Keď súd uznal, že áno, mohli ste sa do toho pustiť.
Tá „veľká“ zmena spočíva iba v tom, že súd o tom bude rozhodovať až po tých piatich rokoch a bude posudzovať, či ste to dokázali. V praxi to znamená, že budete päť rokov splácať, a ak sa vám to nepodarí, vrátite sa späť do stavu exekvovaného dlžníka chudobnejší o šesťdesiattisíc korún, ktoré medzitým zaplatíte insolvenčnému správcovi. Žiadna pomocná ruka zhora neprišla.
Keďže je kvalita verejnej diskusie taká nízka, že poslanci mohli predstierať, že voči zadlženým robia ústretový krok, s obavou sledujem ďalšiu rodiacu sa aktivitu. Je ňou záujem o inkluzívne vzdelávanie.
Niektorí poslanci prichádzajú s „revolučnou“ myšlienkou, že by peniaze určené na inklúziu radi presmerovali do špeciálneho školstva. Inklúzia znamená, že sa deti s rozličnými hendikepmi môžu vzdelávať spolu s ostatnými žiakmi a štát školám platí rôzne podporné opatrenia, ako sú pedagogickí asistenti či špeciálne pomôcky. Netýka sa to všetkých detí, iba tých, ktorých rodičia to chcú, špeciálne školy sa nezatvárajú.
Problémom českého školstva je jeho brutálne podfinancovanie, čo by mala byť téma číslo jeden, ktorá by sa mala skvieť na transparentoch protestujúcich občanov a tvoriť titulné stránky novín. To sa však nedeje a tak sa donekonečna krútime v debate, či tie deti, ktorým sa darí vzdelávať spolu s ostatnými, nevrátime radšej do špeciálnych škôl.
Ostáva len dúfať, že sa pod smršťou veľkých politických udalostí nepodarí upiecť novelu, ktorá by vzala šancu normálne sa vzdelávať deťom, ktoré to zvládnu.