Láska k mestu

, 21.11.2018 16:00

Mnohí poznajú knihu Láska k mestu od historika Jacqua le Goffa. Francúzsky medievalista v nej píše o kultúrnych koreňoch európskych miest, o kontinuite ich vývoja, o tom, ako veľmi je podoba dnešných miest podmienená práve tým, aká hlboká je pamäť ľudí, ktorí ich obývajú.

Nedávno som si práve v tejto rubrike prečítala myšlienku, že pamäť je matkou všetkého pekného, preto aj predpokladom lásky. Tí, čo milujú, nedokážu zabúdať, a tak aj miesto, kde žijú, považujú za svoje a stotožňujú sa s ním. Písal o tom Oliver Bakoš v súvislosti s návštevami cintorínov na dušičky, keď sa aj slovenské cintoríny plnia ľuďmi, vracajúcimi sa k hrobom tých, bez ktorých by neboli.

Tohtoročný sviatok Všetkých svätých sa takmer prekrýval s dvoma inými významnými spoločenskými udalosťami. Jednou z nich bolo výročie vzniku republiky, druhou komunálne voľby. Možno sa to na prvý pohľad zdá ako čudesné spojenie, ale všetky tri tieto udalosti, či momenty, ktoré sa zbehli naraz, nám v krivom zrkadle ukázali, ako zúfalo nám chýba práve pamäť, vďaka ktorej by sme svoju krajinu, svoje mesto, dedinu, svoj vzťah k ľuďom s iným životným príbehom mohli rozvíjať s rešpektom voči sebe samým.

Ešte sme nedospeli ani tak ďaleko, aby sme udalosti spred sto rokov prijali za svoje, sotva sme sa teda mohli dopracovať ku kritickej reflexii dejín Slovenska, Československa, a už tobôž nie Uhorska. Dôsledky straty tejto pamäti sa neskrývajú: vyľudnené regióny, devastovaná príroda, zničené pamiatky, kultúrne bezvedomie. A mnohé hroby, na ktoré nemá kto prísť.

Reakcie, ktoré sprevádzali a ktoré nasledovali po komunálnych voľbách, sú karikatúrou plytkej pamäti. Predovšetkým Matúšovi Vallovi v Bratislave bolo vyčítané všeličo; od prepojenia na to či ono, podpora politickej strany, bratislavské „elitárstvo“ založené na takej „nehoráznosti“, že sa považuje za Bratislavčana a svoju pomoc ponúka tým, ktorí sa „úprimne cítia Bratislavčanmi“. Akoby práve tá láska k mestu bola najväčším hriechom a zlom, akoby práve tá najväčšmi desila prorokov progresu.

Pritom práve v tom rezonuje najpodstatnejšie posolstvo: na rozdiel od drvivej väčšiny súčasných aj minulých kandidátov, ktorí sa tesne pred voľbami zvyknú oháňať manažérskymi schopnosťami, zázračnými riešeniami dopravy, parkovania a pračudesným delením na pravicu a ľavicu, len aby si pri koryte dohodili čo najviac kšeftov a na meste len parazitujú ako na nepriateľskom lupe, zarezonovala potreba toho, na čo celá krajina v amnézii a dlhých dejinách totálnych spoločenských ruptúr zabudla: Mesto, v ktorom žijem a chcem ho zlepšovať, musím nosiť v sebe, rozumieť mu, stotožniť sa s ním, poznať jeho minulosť a milovať ho. Tieto komunálne voľby prvý raz, po dlhých desaťročiach, postavili proti chladnému technokratizmu mocenských bojov zabudnutý étos lásky k mestu a potrebu pamäti.

To by malo byť dlhodobým poučením a precitnutím. V tom, v ničom inom nespočíva podoba a kvalita priestoru, kde žijeme. Či už je to región, mesto, krajina, celý šíri svet.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Bratislava #komunálne voľby 2018 #láska k mestu
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku