Koledníci pod rozsvietenými oknami, korčuľovačka na zamrznutom rybníku, sánkovačky, zabíjačky, vianočná rybačka, vianočný večer pri stromčeku, vodník pri zamrznutom rybníku a hlavne sneh. Na niektorých nežne bodkovano padal. Dlho som nevedela, že maliar sa volal Josef Lada, myslela som si, že mama obrázkom hovorí ľadové obrázky, pretože je na nich taká zima. Odkladala som ich všetky do škatule od bonboniéry Maryša.
Na Štedrý večer televízia vysielala rozprávky. Čakali sme na ne aj s naším vianočným hosťom pánom Ilečkom.
Staré rozprávky vedel náš tato naspamäť.
„Nevidělas moji dcerku,“ povedal Werich.
„Že tu číháš na veverku,“ povedal tatko.
„Že tu číháš na veverku,“ povedala babka kořenářka.
„Ale né, dceru mojí,“ povedal Werich.
„Že se lesní včely rojí,“ odpovedal tato, znovu o niečo rýchlejšie ako babka „kořenářka“, aby sme videli, že on vie rozprávku naspamäť.
„Tato! Nejeduj ich, ticho buď.“
„Maruško!“ povedal tato so smiechom.
„Človek si ani nemóže vypráfku kuknúť,“ jedovala sa babička.
„A oné toto, nepáči sa mi tá rozprávka,“ je pomalá. Nie je to dobrá rozprávka!
„Buďte ticho, deti to pozerajú. Pán Ilečko, nie je pomalá, tá pomalosť tam má svoj význam,“ poučovala pána Ilečku mama.
Pán Ilečko bol maliar. Chcela som ho nejako zabaviť, ukázala som mu ľadové obrázky. Pán Ilečko, pozrite si moju zbierku pohľadníc.
„Proklínám tě, hloupá květeno,“ deklamoval tato!
„Čo je to květena?“ pýtala sa sestra.
„Ništ z tej vypráfky nemám, idem sa modliť,“ jedovala sa babička!
„Tento Lada, to nebol dobrý maliar,“ mrkotal pán Ilečko.
„Prečo?“ vyvalila som naňho oči!
„Deťom sa to páči,“ ospravedlňovala zlého maliara Ladu naša mama.
„Deťom treba cibriť vkus,“ povedal pán Ilečko. – Viete o tom, že bol slepý?"
„Jožo, neser do vody, ako mohol byť slepý?“ pýtal sa tatko.
„Vypichol si jedno oko, padol v otcovej dielni na knajp. Videl len na jedno.“
„To nebol slepý. Vy máte tiež okuláre,“ povedala babička!
A deťom, teda mne, skoro puklo srdce. Bolo mi ľúto toho Ladu, čo nevedel maľovať, ľudí, čo nám poslali tie „škaredé“ pohľadnice, a nevedeli, že Lada nevedel maľovať, mamy, že nám necibrí vkus, a hanbila som sa, že ľadové obrázky zbieram.
„Jeho kvalita spočívala v inom, podajte mi tie koláče,“ usadil sa pohodlnejšie pán Ilečko v kresle, a dobrá debata sa mohla začať. „Dám si aj koňak. Máte admirála alebo generála?“ Babička odišla do kuchyne.
„Ešte si bude hviezdičky vybírat. Pokazí deťom Vánoce aj vypráfku a bude si vybírat!“
„Babka, keď stojíte, utrhnite mi tam vzadu tú červenú čokoládu,“ jedoval babičku tatko.
„Mne môžete aj tie dve, čo sú vpredu, nebudem si vyberať,“ pridal sa pán Ilečko.
„Jeho dcéra bola klaviristka.“
„Bola maliarka!“ vykríkla som.
Dlho som sa na pána Ilečka hnevala, že sa mu Ladove obrázky nepáčia. Na Vianoce málokedy sneží, ale ja keď chcem, nasneží mi vždy. Vytiahnem starú škatuľu od bonboniéry Maryša, porozkladám ľadové obrázky a sneží. Na obrázkoch v Ladových Hrusiciach pri potoku s vŕbou, aj mne v duši.