Vybudovanie základov socializmu sa dokončilo v roku 1960, čiže sedem rokov po československom štátnom bankrote (1953). Ten sa udial prostredníctvom masívneho okradnutia obyvateľstva o väčšinu úspor menou peňazí, škrtnutím všetkých záväzkov z dovtedy vydaných štátnych dlhopisov a vyhodením našej krajiny z Medzinárodného menového fondu (1954).
V roku 1960 do oficiálneho názvu štátu pribudlo prídavné meno socialistická. Významnejšou zmenou bola postupné uvoľňovanie oprát totality v oblasti slobody prejavu, pootvorenie hraníc s možnosťou cestovať do zahraničia.
Normalizácia po roku 1968 znamenala opätovné „utiahnutie kazajky“. Študentov na školách presviedčali o tom, že zvyšovanie životnej úrovne je možné len v socialistických krajinách. Zvyšok sveta sa označoval za zahnívajúci kapitalizmus.
Utopickým snom o vytvorení beztriednej spoločnosti vo forme komunizmu, kde odmeňovanie jednotlivcov podľa zásluh sa nahradí princípom „každému podľa jeho potrieb“, však postupne od konca 70. rokov neveril skoro nikto. Sovietsky zväz a jeho satelity čoraz viac zaostávali za vyspelými, najmä európskymi trhovými ekonomikami. Československo bolo jedinou výkladnou skriňou východného bloku (RVHP), ktorá neumožňovala až do roku 1988 žiadne súkromné podnikanie.
Pomalú demontáž socializmu začal Michail Gorbačov ekonomickou perestrojkou. Nespokojnosť so životom za železnou oponou sa prejavovala nárastom emigrácie vo väčšine totalitných režimov, kde sa vlády robotníkov a roľníkov stali relikviou zväzujúcou ruky spoločenskému pokroku. Pokusom o vyretušovanie nedostatkov monopolu vlády komunistov na večné časy prestávali po vyhlásení výnimočného stavu v Poľsku v roku 1981 veriť aj tí najväčší optimisti.
Režim u nás otvoril hranice do kapitalistickej cudziny pre bežných smrteľníkov už v januári 1989. Vycestovať do západných štátov sa dalo aj na účelový dar od cudzinca od 20 dolárov na osobu. Dovtedy sa mohlo cestovať výlučne na devízový prísľub Štátnej banky československej, ktorý dostal málokto. Totalitný režim v ČSSR by aj bez novembra 1989 pravdepodobne smeroval k socializmu juhoslovanského typu (súkromné podnikanie, voľné cestovanie do zahraničia bez administratívnych prekážok a uvoľnenie slobody prejavu okrem kritiky vládnucej triedy).
Podľa štatistických údajov sú dnes obyvatelia Česka a Slovenska nominálne platovo na úrovni Nemeckej spolkovej republiky z rokov 1985 a 1986. V prepočte na kúpnu silu vtedajších príjmov sme dnes na tom v životnej úrovni ešte horšie ako západné Nemecko pred troma dekádami. V produktivite práce sme však už dosiahli 80 percent HDP priemeru Európskej únie, preto je teraz dôležité pohnúť razantnejšie aj so mzdami a s platmi.