O francúzsko-nemeckom návrhu rozpočtu eurozóny sme písali už minule. Pre malú veľkosť a obmedzujúce podmienky použitia by bol jeho vplyv na riešenie problémov eurozóny minimálny. Ani tento výrazne skresaný návrh však v decembri nemusí uzrieť svetlo sveta. Nemecko síce pozície zmenilo, nie však skupina rozpočtových jastrabov okolo Holandska.
Zatiaľ čo hrozí, že ďalší termín odsúhlasenia reformy prejde bez výsledku, eurozónu rozkladajú tri neriešené krízy.
Tvrdé postoje holandskej vlády vo fiškálnej oblasti Berlínu dlho vyhovovali. Pomáhali blokovať progresívnejšie návrhy na reformu fungovania eurozóny bez toho, aby sa muselo Nemecko priamo angažovať. No už to tak úplne neplatí.
Tzv. Nová hanzová liga – neformálna skupina ôsmich až desiatich členov eurozóny okolo Holandska – ide ortodoxným odmietaním spoločného rozpočtu eurozóny proti nemeckým záujmom. Berlín si, zdá sa, želá kompromis s Parížom. Okrem iného aj preto, aby pomohol prezidentovi Macronovi, ktorý je pod čoraz väčším vnútropolitickým tlakom. Politické vedenia Nemecka a Francúzska sa vo viacerých otázkach nezhodnú. No Macron je pre Berlín stále lepšou možnosťou než ktorákoľvek z jeho dnes mysliteľných alternatív.
Doterajšie pokusy o presviedčanie Holanďanov neboli úspešné. Rokovanie francúzskeho ministra financií Bruna Le Maire s jeho holandským kolegom sa skončilo dokonca verejnou kritikou holandských postojov.
Zatiaľ čo hrozí, že ďalší termín odsúhlasenia reformy prejde bez výsledku, eurozónu rozkladajú tri neriešené krízy. Prvou je nedostatok hospodárskej konvergencie medzi členskými krajinami. Vytvorenie spoločnej meny v tomto smere nesplnilo očakávania: výkonnosť jednotlivých národných ekonomík sa nevyrovnávala. Skôr naopak. Kríza rozdiely v hospodárskej výkonnosti či produktivite ešte prehĺbila.
Receptom mali byť tzv. štrukturálne reformy – najmä skresávanie verejného sektora, liberalizácia pracovných trhov, znižovanie ceny práce. O ich reálnom dlhodobom účinku na produktivitu sa vedú diskusie. No pomohli zvýšiť príjmové nerovnosti v rámci postihnutých krajín, i medzi „severom“ a „juhom“ Európy, a prispeli k živeniu politického populizmu, ktorý podkopáva európsku spoluprácu.
Neexistencia spoločného rozpočtu znamená, že krajiny musia problémy s hospodárskou výkonnosťou, a produktivitou, ako aj nízke príjmy vedúce k chudobe riešiť vlastnými kapacitami. Lenže tých veľa nemajú. Verejné rozpočty sú napäté. Zvýšenie výdavkov – na investície do ekonomiky alebo sociálnej oblasti – vedie k porušeniu európskych rozpočtových pravidiel a hrozbe sankcií.
Zárodok rozpočtu eurozóny, navrhnutý Francúzskom a Nemeckom, problém s nedostatkom konvergencie, rastúcimi nerovnosťami a antieurópskym populizmom nerieši. No jeho odmietnutie by bolo signálom, že neexistuje ani ochota pohnúť sa správnym smerom.