Ide určite o hlbokú myšlienku, len ma znepokojuje, či by sa všetkým týmto veciam človek nemal venovať aj v posledných dňoch. Nakupovanie vraj pôsobí nepriaznivo na životné prostredie, zdravie, ba i samotný život. Vôbec o tom nepochybujem. Napríklad už samotný život dopadá na život pomerne nepriaznivo, a to dokonca ešte predtým ako človek zistí, že mu ušiel posledný vlak, prípadne manžel alebo manželka. A to ani nemusí utiecť s nejakým priateľom, ktorému to človek za týchto okolností nezriedka i celkom dopraje.
O to horšie dopadá život na životné prostredie. V púšti alebo v Antarktíde, kde je ho akosi pomenej, to vidno úplne zreteľne. Už tým že sú tieto obrovské plochy zvyčajne nedotknuté, predstavujú pre život takmer ideálnu pôdu. Nakupovanie je ešte horšie. Môže sa o tom presvedčiť každý, kto sa napríklad intenzívne venuje priateľom, a pritom po návrate domov mu všetci vyčítajú, že napriek tomu, že z obchodu vôbec nič nepriniesol, „nakúpené“ má teda poriadne.
Istotne nie je nič ľahšie ako vzdať sa nákupného vozíka. Keď z neho človek nákup vyloží do auta, obyčajne ho pricvakne k ostatným, a tým ho nezištne prenechá zvyšku ľudstva. Nenakupovanie je pritom nesmierne zložité, lebo v ňom absolútne absentuje akýkoľvek systém. Ten ustupuje anarchii a nezodpovednosti. Zostávajú po ňom hladné deti, nepohostení priatelia a ťažká depresia, ktorá býva najčastejšie dôsledkom toho, že sa človek príliš venuje sám sebe.
Opustený nákupný vozík je dnes vlastne symbolom toho, že život sa úplne zastavil. Pripomína vyschnutý strom, uhynutú laň alebo vyčerpanú či neplatnú embosovanú kreditnú kartu. Pripomína otrasenú svetovú burzu. I tento rok mi prišlo ohromné množstvo propagačných materiálov, ktoré sa venujú obrovskej palete všetkých možných komodít.
Je nesporne zaujímavé, že v záplave týchto nesmierne cenných informácií ma nikde na nenakupovanie priamo nevyzvali. Aj keď ich tvorcovia majú s obchodom do činenia každý deň, tejto citlivej problematike sa akoby úmyselne vyhli. Tiež som si nie istý, či sú ľudia práve pri nenakupovaní úplne objektívni.
„Ty by si stále iba nakupoval!“ hlasno, dokonca s akýmsi morálnym nadhľadom mi vyčítal spoluobčan na zájazde, keď som nesmelo poškuľoval po lacných suveníroch. Akoby zabudol, že on sám tri dni presedel v nekonečných rozhovoroch u trpezlivého orientálneho zlatníka, len aby od neho lacno vydobyl šikovnú zlatú retiazku.
Nemám úmysel niekomu niečo vyčítať. Parkoviská i obchody budú v týchto dňoch plné spoluobčanov, ktorí chcú niečím potešiť blízkych. Ich radosť je ich jediným cieľom a odmenou za námahu. Láska sama človeka aj na takejto púti ochráni a privedie ho k dobru. Veď akoby nám to vlastne odkázal svätý Augustín v tom hlboko ľudsky sformulovanom mravnom imperatíve: „Miluj – a konaj, čo chceš!“