V Modranskom Kostole svätého Štefana vždy pred Vianocami vymenia oltár. Namiesto svätého Štefana máme Cpinove jasličky. Štefan Cpin nebol svätý, no tiež chodieval do kostola a bol Modran. Na umeleckej škole v Modre založil výtvarný odbor a ilustroval detské knižky nášho tata Vinca.
Jeho ilustrácie určite poznáte z Prázdnin so strýcom Rafaelom, ale aj z Rázusovho Maroška či zo Zlatej a Striebornej knihy rozprávok od Boženy Němcovej – všetkých tých hornistov, strapatých školákov či zlatovlasé princezné. Presne takí istí chlapci aj zlatovlasý anjel úradujú v betleheme pri jasličkách okolo Ježiška. Keď sa rozsvietia pred polnočnou v kostole svetlá a vidím ten obraz, zovrie mi srdce.
V nedeľu sa na omšiach my „Modrané“ míňame. Jedna je o pol ôsmej. Druhá o pol jedenástej – pre spachtošov – ako hovoríme my, čo chodíme na tú prvú. Na polnočnej sa stretneme všetci a potichu sa vadíme, že tu sedávam ja. Áno, ale o pol jedenástej, o pol ôsmej ja! Napokon sa pomestíme, stojíme a spievame všetky tie starodávne koledy, niektoré z nich nám zapísal Andrej Radlinský, tešíme sa, že sme spolu, že máme takú veľkú modranskú rodinu. Po našom „rodzinu“.
Vieme, kto kde pracuje, kto chodí na ktorý autobus, kto kde sedáva v krčme „na päťke“ či „mýte“, kto robí aké víno a kde má vinohrad. Na Vianoce si trochu viac drukujeme. Inak, sme dosť klebetní a závistliví. Len čo sa týka roboty vo vinohradoch nie.
Vo váze na stole mávame vždy barborky. Halúzky, čo sme si odtrhli včera v záhrade. Mali by byť z čerešne, ale na Štedrý večer rozkvitne aj višňa. Nerátajú sa mi Vianoce, ak sa ku mne z tatovho, nášho domu na kopci, hamrštílu, neskotúľa dolu do Modry primrznuté jabĺčko, ak si tam nejdem odtrhnúť svoju, našu barborku alebo aspoň trnkovú halúzku.
Kedysi sme tam mávali aj kvasenú kapustu. Vždy ráno na Vianoce sme šli s tatom z nej vytiahnuť na kapustnicu. Dávali sme do nej naše jabĺčka a duly! Tie tvrdé jablká a duly som mala najradšej. A hoci tato vždy pred Vianocami pobehal po trhu všetky ženičky s kapustnými súdkami a každú pochválil, tá naša bývala najlepšia, lebo ju robil on!
Dnes kapustu zakladá moja sestra Agáta. Robí skoro takú istú dobrú kapustu ako náš tatuško, len ju nemá takú studenú, až z nej tŕpnu zuby, lebo ju nemá v hamrštíle. Ja zase obchádzam tie babky s kapustou, mám kvasené kapusty z týchto okršlekov v malíčku.
A napokon mám rada, keď niekto po polnočnej omši zahrá na trúbke či inom dychovom nástroji Tichú noc. Kedysi ju hrával náš tatuško. Tú Tichú noc si každý rok rada vypočujem. Vyjdeme po polnočnej z kostola, budeme si s rodákmi vinšovať požehnané sviatky a potom stíchneme, lebo niekto zahrá Tichú noc.
Raz mi pán Petrakovič, bubeník z niekdajšej modranskej dychovky, hovorí: „To nehrá Vilo Vlado, to je niekto starší, poznám ten nátisk. Idem sa kuknúť, kto to hrá, poznám ten nátisk!“