Argumenty pôsobia presvedčivo. Článok 50 hovorí, že vláda notifikuje EÚ o svojom „zámere odísť“, nie o tom, že „odchádza“. Zámer sa môže meniť. Okrem toho, ak by krajina nemala, do dátumu odchodu, možnosť zmeniť názor, znamenalo by to, že by bola de facto vylúčená proti svojej vôli. Keďže odchod z Európskej únie ovplyvňuje, okrem iného, aj práva občanov EÚ, generálny advokát sa priklonil k tej možnosti, pri ktorej je riziko obmedzenia týchto práv čo najmenšie.
Záverom, ktorý už čoskoro pravdepodobne potvrdí Súdny dvor EÚ, teda je, že britská vláda môže po splnení ústavných podmienok (v tomto prípade – súhlase parlamentu) kedykoľvek do 29. marca 2019 brexit prerušiť. Stačí, ak to jednostranne oznámi. Súhlas ostatných členov EÚ nie je potrebný. Možnosť zvrátenia brexitu, doteraz silno teoretická, je zrazu o niečo reálnejšia.
Vzhľadom na to, že brexit bol od počiatku zlou ideou, to vyzerá ako dobrá správa. No nesie aj niektoré riziká.
Prvým je, ako ovplyvní proces ratifikácie zmluvy o odchode v Spojenom kráľovstve. Doteraz to vyzeralo, že britský parlament stojí pred binárnou voľbou: buď zmluvu o odchode podporí (v prvom hlasovaní, alebo v druhom, po nejakých úpravách), alebo nasleduje tvrdý brexit bez dohody. Zrazu sa objavila tretia možnosť.
Odporcovia brexitu môžu kalkulovať, že prípadné odmietnutie dohody o odchode vyvolá sériu krokov, na konci ktorých by bola nová parlamentná väčšina, ktorá by vládu poverila zastavením procesu. Z čisto právneho hľadiska na to opakované referendum nie je potrebné. Politicky by asi bolo nevyhnutné. Čas na jeho zorganizovanie by sa dal získať, ak Británia požiada o odklad dátumu odchodu, a EÚ ho odsúhlasí.
Lenže časovým limitom na „rozmyslenie si“ je pôvodne stanovený dátum odchodu – 29. marec. Bude sa táto možnosť vzťahovať aj na nadstavený čas? Z toho by ešte mohol vzniknúť riadne zauzlený právny spor. Čo je ešte horšie, kalkulácie so zastavením brexitu zvyšujú pravdepodobnosť, že Británia odíde z EÚ bez ratifikovanej dohody.
Druhé riziko je všeobecnejšie. Článok 50, rozhodnutie o odchode z EÚ, bol myslený ako „nukleárna možnosť“ – cesta, na ktorú nastúpite po zrelej úvahe, zvážení prínosov a rizík (že to tak v prípade brexitu nebolo, je inou vecou).
Lenže teraz je to inak a hrozba odchodu z únie vrátane formálnej notifikácie sa môže stať ľahšie hračkou v rukách populistických nacionalistov. Pohrozia Bruselu, nahrajú si pár volebných bodov, a ak by bolo najhoršie, stále majú minimálne dva roky na rozmyslenie. No a čo, že zvyšok únie minie zbytočne nemálo času a politickej energie na dohadovanie podmienok odchodu, kontúr budúcich vzťahov a pod.
„Brexit znamená brexit,“ povedala kedysi Theresa Mayová. Už to tak úplne neplatí. Z právneho hľadiska na to existujú dostatočne dobré dôvody. Z politického vidno najmä riziká.