Moje Uhorsko

Pred vyše desiatimi rokmi hrozila asanácia ďalšiemu výnimočnému bratislavskému objektu. Išlo o takzvaný Jozefov dom na Lazaretskej ulici. Slávny Ignác Feigler ho navrhol pre zakladateľa Mestského múzea v Bratislave Jozefa Könyökiho. Niekedy v tom čase sa kdesi v onom múzeu odohral tento príbeh.

11.12.2018 10:00
debata

Na exkurziu tam zavítala skupinka študentov dejín umenia z Maďarska. Keď sa presúvali ktorousi bočnou chodbou, zaujal ich pozornosť portrét muža. Podľa ich sprievodcu išlo iba o vyradený, nešpecifikovaný anonym. Lenže študenti muža poľahky identifikovali ako Jozefa Könyökiho, zakladateľa najstaršieho uhorského múzea, priekopníka archeológie, reštaurátorstva a muzeológie.

Takmer kompletne zdokumentoval hmotné historické pamiatky (aj) územia Slovenska a položil tak základy tomu, čo dnes nazývame pamiatkovou ochranou. Ale raz darmo, pre modernú republiku nebol dosť „slovenským“, pre povojnovú nebol dosť „ľudovým“, a tak šup ho z dejín preč.

Obávam sa, že keď sa maďarskí návštevníci dozvedeli, že niektorí zamestnanci múzea nielen že nevedia, kto milý pánko bol, ale že sa má búrať aj jeho dom, opúšťali Bratislavu s potvrdeným klišé, hľa, márna sláva, na Felvidéku kraj butatótov.

Rada by som sa mýlila, no široko-ďaleko je azda iba na Slovensku možné, že sa kultúrne dedičstvo likviduje v takom masovom rozsahu, že od druhej polovice 20. storočia sme vlastným (podotýkam, vlastným) pričinením prišli o viac ako polovicu pamiatkového fondu. Len od spoločenského prevratu a vzniku samostatného Slovenska podľa súčasných odhadov zaniklo takmer 40 percent pamiatkovo cenných objektov z tých, ktoré ešte pred rokom 1989 existovali.

Na príbeh Jozefa Könyökiho (1829 – 1900) som znovu myslela počas osláv storočnice Československa. Počúvala som rozhovor s českou umenovedkyňou Milenou Bartlovou, podľa ktorej by výročie vzniku republiky nemalo byť príležitosťou na nekritické oslavy. Tie (obracala sa k Čechom, no platí to aj pre nás) v nás utvrdzujú staré klišé, bránia kritickému uvažovaniu o minulosti, a teda aj v tvorbe budúcnosti.

Výročie vzniku moderných národných štátov by skôr malo byť možnosťou reflexie, v čom sme za posledných sto rokov zlyhali. Nielen vo vzájomnom vzťahu Čechov a Slovákov, ale najmä vo vzťahu k tým, pre ktorých nové štáty znamenali predovšetkým vyhnanstvo, vyvlastnenie alebo smrť. V neposlednom rade aj reflexiou toho, v čom sme vytesňovaním nepohodlných, nejednoznačných kapitol zlyhali vo vzťahu k sebe samým.

Osvojiť si uhorské dejiny je pre moderné Slovensko rovnako, ak nie viac, nevyhnutné, ako prijať za svoje dejiny československé. V opačnom prípade budeme svoju súčasnosť ustavične budovať na devalvovaní minulosti, na komplexe menejcennosti a voľkaní si v ublíženectve.

Tak každá nová generácia bude presvedčená, že iba ňou, práve ňou (!) sa začínajú „naše“ dejiny. A Slovensko bude donekonečna vyzerať ako smutný holorub, ktorého obyvatelia vlastnú minulosť nepovažujú za svoju a s každou zničenou pamiatkou stavajú pomník svojej hlúposti.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Jozef Könyöki #zakladateľ najstaršieho uhorského múzea #možnosť historickej reflexie