Plány plané

Ach, listovať takto koncom roka v starých denníkoch, v záznamoch koncoročných, čo všetko sme robili a chceli a už nechceme, čítať a vracať sa po vlastných stopách a pripísať do zoznamu po desiatich rokoch tohtoročné nesplnené priania.

14.12.2018 12:00
debata (1)

December 2009: Povedala som doma, že si tento rok do záhrady kúpim včely a dám pripustiť psa, na čo sa nasrala mama a môj Marek. Mama, že ona sa stará o mňa a nebude sa aj o zvieratá. Marek zase že ťahám domov bezdomovcov a mačky a ešte k tomu včely, a že už sme mali kozu a spávala v posteli a kocúra Krišpína a spával tiež. A tak sme na seba s Dorou mrkli, sestrina dcéra, lebo jej frajer má retríverského chlapca ako buk a na jar ideme na to.

Oni tomu nerozumejú, ale napríklad ja som šla k Veľkej noci kúpiť kozľacinu a nakoniec som kúpila živé kozliatko, Micku, lebo som ju nechcela zjesť a bála sa, že ju zje ktosi iný. Stále sa trhala a behala za mnou, drckala ma do kolien a keď bolo otvorené okno, vždy skočila za mnou dnu. Chodili sme spolu po dome aj po záhrade, ona tak kozľaco hmkala, ja tiež. Keď som si sadla, pestovala som ju a ona spala.

Bola to koza skrížená s kamzíkom a keď narástla, vyliezala na stromy. A keď zjedla našu záhradu, skočila do susedovej a zjedla vinohrad. Nakoniec som jej uviazala francúzsky ručník, kúpila cereálnu tyčinku a odviedla som ju do horárne. Raz sme ju boli pozrieť, hneď by som si ju vzala späť. To jej néé ma privádza do vytrženia. Keď som chodila po Modre s trakovicou a nosila jej agáčie z chotára, hocikto na mňa kričal Vééérona.

Stále poslúcham ako malá. Všetkých. Neviem povedať, že som narástla, že som svoja… Aj domováčku Jarku, ktorá bývala u svokry, som milovala a chcela si adoptovať, aj tak mi ušla k sestre a niekedy posiela pozdravy brajlovým písmom, lebo nevidí. Neviem, ani kde býva a tak rada by som ju videla. Prišla ako dievčatko, svokra ju vzala z domova. Tatko má o nej básne.

Večer sme sa nahlas modlievali a hovorili si rozprávky. Ona so mnou sprevádzala muža do Nemecka aj Francúzska, naučila ma vyšívať, starala sa so mnou o Vincka, spievala mi cigánske pesničky, ktoré sa naučila v domove, a hovorila mi, ako ju tam mali radi kuchárky. Vždy jej dali zeleninu z polievky.

Nevravela som o nej nikomu. Ľudia sú snobi, nemajú radi škaredé veci a postihnutých ľudí. Keď Jarka odišla, takmer mi puklo srdce. Strašne som za ňou plakávala. Muž v robote, syn v škole, ľahla som si na zem a plakala ako divoška. Niekedy som šla po Vinca cez vyučovanie do školy, že niekam ideme, ale iba preto, aby som nebola sama.

My sme našu kozu s Jarkou chodievali pásť. Keď spali syn, Jarka, kozliatko a všetky mačky sedeli na múre, lúskala som na gánku hrach. Dodnes viem, že som bola šťastná, hoci tato už bol v nebi. No, idem sa modliť, idem kolenačiť do kostola a aj tak mi to nepomôže. Moje vtáčence dávno všetko vyzobali…

Medzitým všetci uleteli do neba. Tuším si budúci rok kúpim včelíny. Budem mať velikánsku nebezpečnú rodinu. Na Vianoce budem mať vlastný med. Možno ich skrotím. A keď sa naseriem, naučím ich spávať v posteli!

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Vianoce #nesplnené priania #koza Micka #brajlové písmo