Z výskumu vyplýva, že ľudia sa do exekúcií dostávajú tromi hlavnými spôsobmi. Zhruba 40 % domácností sa do exekúcií nedostalo cez pôžičky, ale preto, že dlhovali za nezaplatené nájmy, pokuty, služby alebo pre problémy v podnikaní. Tretina dlžníkov potom mala problémy so splácaním bežných záväzkov, vzali si preto pôžičku, a tú už nesplatili. Posledná skupina, zhruba štvrtina respondentov, sa do exekúcií dostala rôznou kombináciou spotrebných pôžičiek, napríklad ich do exekúcie dostala druhá pôžička, pomocou ktorej chceli splatiť predchádzajúcu pôžičku. Zaujímavé bolo tiež, že len málo ľudí sa dostalo do exekúcií kvôli tomu, že si vzali pôžičku na veľké domáce spotrebiče, akými sú chladnička alebo práčka, a len okolo 5 % kvôli pôžičke na darčeky.
Zároveň sa ukázalo, že ľudia v exekúcii majú oveľa menšiu dôveru v súdy, vládu a v to, že je možné domôcť sa spravodlivosti. Potvrdilo sa aj to, že zo sumy, ktorá ľuďom ostane, keď im exekútor vezme časť výplaty, sa jednoducho nedá žiť. To znamená, že títo ľudia buď pracujú načierno, alebo im niekto ďalší musí výdatne pomáhať. Ľudí v šedej ekonomike sú státisíce a náš výskum ukázal aj to, že z legálneho zamestnania oveľa častejšie odchádzajú práve vtedy, keď sú v exekúcii.
Potom hovorili politici a vysvetľovali, prečo je ťažké s tým niečo robiť, ale sľubovali, že s tým už naozaj niečo urobia. Argument, že je dôležitá finančná gramotnosť a osobná zodpovednosť, sa objavoval pod ťarchou zistení len zriedka. Ak vezmeme do úvahy, aké nízke mzdy má veľká časť populácie, že v exekúciách je 860-tisíc ľudí a aké ľahké bolo sa do tých dlhov dostať, sú reči o zodpovednosti výsmechom. Výsmech ľudí, ktorí nechápu, že ľudia neplatia za svoje chyby rovnako. Ľudia v exekúcii majú podľa výskumu oveľa menší sociálny kapitál, čo znamená, že sa nemajú na koho obrátiť, aby im poradil alebo požičal peniaze. Dole sa dostávajú ľudia, ktorí sa stratili v systéme, pretože im jednoducho nikto nepomohol.
Čo napokon ukázali aj samotní ľudia postihnutí exekúciami, ktorí si na konci seminára vzali slovo a rozprávali svoje príbehy. Jeden muž rezignovane rozprával, že počíta s tým, že zadlžený zomrie, pretože nemá žiadnu šancu dlhy splatiť.
Takých ľudí je v Česku okolo pol milióna. Keď však povieme to číslo, je to niečo iné, ako keď stojíte tvárou v tvár človeku, ktorý so zúfalstvom v očiach rozpráva svoj príbeh.
V krásnej zasadačke Poslaneckej snemovne to bol svojím spôsobom neuveriteľný výjav. Na jednej strane tí, ktorí majú robiť zákony a dopustili, aby sa situácia dostala tak ďaleko, na druhej strane ľudia, ktorí už nemajú čo stratiť a nesú dôsledky chýb politikov. Nebola som sama, komu pri tom vytryskli slzy. Zostáva len dúfať, že to celé na niečo bude a že na konci tunela zabliká svetlo.