Prečo poslanec ukradne zo snemovne pozlátené žezlo? Ako sa odvoláva líder Konzervatívnej strany? Akú politiku presadzujú severoírski unionisti? Koho volia britskí rybári?… Vďaka brexitu sme sa mohli o britskej politike v poslednom čase dozvedieť viac, než sme kedy chceli (a pravdepodobne aj potrebovali) vedieť. A ešte sa to zďaleka nekončí.
Dva a pol roka trvajúce naťahovanie sa o podmienkach britského odchodu z EÚ (štyri roky, ak k tomu pripočítame aj, očividne absolútne zbytočné, rokovania o „úprave vzťahov“ únie a Spojeného kráľovstva) nie je určite jediným dôvodom, pre ktorý meškajú iné dôležité európske rozhodnutia. Významne však k tomu prispelo. Príkladom môže byť sedemročný rozpočtový rámec únie. Inak povedané, na čo budú rozdelené výdavky EÚ po roku 2020 a z čoho ich budeme financovať.
Politická dohoda o rozpočtovom rámci na roky 2021–2027 mala byť pôvodne uzavretá do konca tohto roka. Alebo aspoň do volieb do Európskeho parlamentu. Nebude. Jedným z dôvodov je aj brexit. Riziko, že dohoda o odchode nebude ratifikovaná, je čoraz väčšie. Dokonca sa znovu objavila možnosť zvrátenia procesu. A ak Londýn naozaj odíde (29. marca budúceho roku alebo o čosi neskôr), nevieme, na ktorých európskych programoch sa bude chcieť v budúcnosti zúčastňovať – a teda na ne aj prispievať.
No sú tu aj ďalšie veľké neznáme. Ministri financií prednedávnom odsúhlasili vznik bližšie nešpecifikovaného rozpočtu pre eurozónu. Jeho výška, zameranie a spôsob financovania však majú byť súčasťou dohody o celkovom rozpočte EÚ. Aby to bolo ešte zamotanejšie, v pôvodnom návrhu rozpočtového rámca únie od Európskej komisie sa rozpočet eurozóny objavil len v podobe jednej z rozpočtových kapitol – z ktorej by, navyše, mohli čerpať aj nečlenovia menovej únie.
Pripočítajme snahu Európskej komisie o podmienenie čerpania s rešpektovaním pravidiel právneho štátu. Žiada to napr. Nemecko, Fínsko, Francúzsko, či Švédsko – vzhľadom na neschopnosť (či neochotu) niektorých členských krajín zabrániť zneužívaniu eurofondov, korupcii a pod. je zrejmé prečo. Absolútne proti je Poľsko, či Maďarsko – dôvody tiež chápeme.
K tomu ešte rozdielne názory na budúcnosť poľnohospodárskej politiky, štandardná hádka medzi čistými prispievateľmi a príjemcami o veľkosť spoločnej peňaženky, stále otvorená otázka financovania rozpočtu z „vlastných zdrojov“, napríklad vo forme európskej dane… Je zrejmé, že dohoda nemusí byť na stole ani do konca budúceho roka.
Nie je to však (iba) klasická hádka o peniaze. Dohadovanie európskeho rozpočtu nikdy nebolo jednoduchou záležitosťou, kompromisy sa hľadali často na poslednú chvíľu. V rozdelenej únii sa však spor o rozpočet môže stať tou udalosťou, ktorá zvýrazní líniu medzi „jadrom“, a „perifériou“. Inak povedané, medzi krajinami, ktoré budú medzi sebou ochotné znášať riziká a náklady, a ostatnými.