Terajší šéf Kremľa pôsobil ako agent KGB v osemdesiatych rokoch v Drážďanoch. Platnosť preukazu vraj vypršala už v roku 1989, no podľa jednej neserióznej agentúry sa pracovníkom archívu podarilo na tento starý preukaz zatknúť sedliaka s volským povozom rovno pri Brandenburskej bráne v Berlíne.
Viezol vraj fúru ruských hackerov a poľských inštalatérov zo štvrti Pankow do bývalého Západného Berlína, kde chceli rozvrátiť nemeckú ekonomiku. Pozornosť bdelých občanov vraj upútal fakt, že síce nešlo o naftový motor, ale nik z osádky na sebe nemal čínske tričko alebo bundu.
Serióznejšie zdroje to však označujú za tzv. hoax alebo nesmierne hlúpy konšpiratívny výmysel, ktorý sa zakladá iba na tradičnom rešpekte občanov k úradným preukazom a ostatným záležitostiam. Pravdepodobne poukazuje na známy historický prípad hajtmana z Köpenicku, teda sociálne frustrovaného obuvníka, ktorý vo falošnej uniforme obsadil so zmätenými a ohlúpnutými vojakmi v roku 1906 miestnu radnicu.
Nechcem to preháňať, ale podobnú hrôzu a rešpekt – najmä u mladých ľudí – by u nás zrejme mohol vzbudiť občan, ktorý by sa legitimoval preukazom z miestnej knižnice. Má ho totiž iba veľmi málo ľudí, ktorí sa už tým radia k pozoruhodným či záhadným osobám.
Ani s obyčajnými preukazmi to pritom nie je jednoduché. Doplatil na to u nás nedávno jeden gangster, ktorý si dal prefarbiť vlasy, narásť bradu a zažiadal o doklady na cudzie meno. Bez nich ho nemohli nájsť tri roky, no zároveň spoločensky ani nič neznamenal. Trápilo ho to, preto to takpovediac riskol. Namiesto preukazu však dostal iba niečo ako poukaz na dlhší prevýchovný pobyt do príslušnej väznice.
S oblečením to nie je vôbec najjednoduchšie, aj keď bulvár sa to snaží vždy prekryť a utajiť. Napríklad vždy nevhodne zverejní, že nejaká lekárka, bicyklistka, speváčka zo seba „zhodila šaty“, že to teda akosi „dala“ a hneď aj uverejní zo päťdesiat fotografií, na ktorých je v šatách i bez nich, aby si hneď každý dokázal všimnúť ten rozdiel a pomerne nenáročnou cestou pochopil, o čo ide. Pritom, akoby v kontraste, u vojvodkyne zo Sussexu vždy zdôrazňuje, čo mala oblečené, a surovo k tomu dodáva, že to bolo vrcholne nevhodné.
V obliekaní je dnes veru ťažké svetu ulahodiť. Napríklad ak si niekto oblečie vo Francúzsku žltú reflexnú vestu, môže rátať s tým, že bude mať isté bolestné skúsenosti s políciou. U nás je to zase naopak. Kolega vystúpil na diaľnici bez nej a dostal od polície na mieste pokutu.
Už staroveký grécky filozof Herakleitos pochopil, že svet môže byť jednotný iba preto, že sa nepretržite zmieta v protirečeniach. Ten súčasný pohľad na svet sa, žiaľ, príliš nezmenil. Veď ako smutne konštatoval český aforista Gabriel Laub: „V humoristických časopisoch nájdete toľko vecí na smiech ako v tých ostatných.“