Obe, babička aj mama, rady rozkazovali a nerady poslúchali, a tak to u nás zavše vyzeralo ako na bojovom poli. Klavír bude odteraz tu, pod oknom, sekretár oproti, sedačka tu, konferenčný stolík a kreslá tu, že sme na to skôr neprišli, takto je to najlepšie, povedala mama a vliezla pod krídlo, vypnutím chrbtice ho nadvihla a presunula na chrbte pod okno. Potom sme tlačili sekretár a prenášali kreslá. Za odtiahnutými kusmi nábytku sme našli všelijaké zakotúľané predmety, odrazu získali na cene.
Záchranná loď zhodnotila situáciu a povedala, že toto tu je úplne zle, zahatali ste prístup k oknu, nevidím na televízor. Mama vliezla pod klavír, ťahala ho späť, a potom tam a znovu inam, nakoniec sa s babičkou povadili, a klavír pristál na pôvodnom mieste s babičkiným povestným já nedbám, vy tu bývate.
Mama uložila poháre zo sekretára do kredenca, do sekretára dala knihy a sošku turoňa. Na druhý deň šla do roboty, doma ostala iba záchranná loď, a všetky veci putovali znova. Do sekretára sa vrátili poháre, pod každý pribudla štrikovaná dečka, iné sa neobjavili nikdy, lebo sa rozbili, turoň zmizol, fuj, to čo je?, klavír bol prikrytý obrusom, a kreslá som vrátila sem, lebo tu na nich nikto, ona, sedieť nebude.
Keď sa mama vrátila, všetky veci presťahovala a upratala kredenc. Babička však na druhý deň urobila poriadok v kredenci odznova. Na cuker nedočáhnem, bude tu, koreničky nemusia byť vystavené, a vystavila sklo.
Mama upratala zásuvky, na druhý deň babička všetko premiestnila a našla veciam onakvejšie miesta. Jedna nosila predmety tam, druhá nazad. Definitívne pristáli až deň, dva pred Štedrým dňom, vtedy sa obe, unavené zo sťahovania a naťahovania, sústredili na pečenie.
Vtedy sa objavil tatuško. Spisovateľ mal rôzne miesta, kde sa zdržiaval v príjemnej vzdialenosti od rodiny a pod zámienkou nerušeného písania sa vyhýbal rodinným zvadám. Miesta jeho pracovných pobytov boli neutrálnymi územiami. Navštevovali sme ho a so smiechom mu hlásili, čo sa doma odohráva. Prišla hlava rodiny! Vtrielil do svojej pracovne a nespoznal ju! To, na čo sme my s mamou nepomysleli ani pri tých najodvážnejších upratovacích snoch, sa stalo skutočnosťou.
Každé ráno sme sa stretávali na chodbe hľadajúc niečo, čo sme včera či predvčerom mali či videli. V kuchyni voňalo pečivo, v oparoch vanilkovej vône plávala záchranná loď, na kapitánskom mostíku stála babička a robila styčného dôstojníka. „Zaujímavé, že si nedávate veci na miesto, ja vždy viem, kde čo mám, veď aj u vás hneď viem, kam som čo dala“ – radila nám.
Dnes upratujú nebeskú kuchyňu, a ja na stoličke, umývajúc kredenc, usmievam sa popod fúzy. Spomienky si vás nájdu hocikde, priplávajú si takto pred Vianocami ako dáke záchranné lode!
Všetko dobré, milostiplné a požehnané sviatky!