Všetci chcú všetko v práci, lebo sa vraj blíži koniec roka. Všetci chcú všetko v domácnostiach, lebo sa blížia sviatky. Sviatky sa blížia všeobecne, to znamená, že sú potrebné múky, cukry a údeniny. Sviatky sa však blížia aj individuálne, a to znamená, že budú potrebné i darčeky.
V podstate tie prvé sa dajú zaobstarať celkom verejne, no darčeky si, naopak, vyžadujú hlbokú konšpiráciu. Každý zodpovedný človek dnes preto žije dvojakým životom. Nezriedka tŕpne, či jeho podozrivé balíčky neupútajú až do rozhodujúcej chvíle pozornosť najbližších, nezriedka sa meniacich na zúrivo pátrajúce colné orgány. Tie sú tiež vo veľmi zlej situácii, lebo aj v prípade náhodného odhalenia kontrabandu budú musieť ešte pár dní predstierať úplnú nevedomosť, aby pri stromčeku mohli o to presvedčivejšie predstierať prekvapenie.
Všetci chcú byť doma, čo, pochopiteľne, predpokladá zvýšené nároky na cestovanie a dopravu vôbec. Najzaujímavejšie na celom tom virvare je fakt, že ho podmieňuje najmä láska. Pred Vianocami je totiž najlepšie vidno, že hory prenáša. Kto by tomuto prísloviu doteraz nemohol porozumieť, musí sa práve v týchto dňoch a hodinách postaviť napríklad na parkovisko pred nejaké nákupné centrum. Práve tam zreteľne uzrie, ako celé hory všeličoho unikajú na všetky strany. Iba tu nahliadne v jasnom svetle, že nejde o nijakú umeleckú metaforu, ale iba o bezuzdný naturalistický opis holej skutočnosti. Je to všetko preto, lebo spoločnosť je zložitá a napokon, ani príroda nie je jednoduchá.
S dojatím som si vypočul príbeh priateľa sprostredkovaný zo susednej Ukrajiny. Sýkorky tam vraj majú vo zvyku v zime konzumovať jarabinu, ktorá býva vymrznutá a čiastočne preschnutá. Tento rok však zima nastupovala akosi ostýchavo a plody jarabiny zostali takpovediac „čerstvé“ a dužinaté. Sýkorky ich napriek tomu konzumujú, no keďže sú „neprevarené“ mrazmi, kvasia v nich na etylalkohol.
Preto aj miestne úrady vyzývali občanov, aby vtáčiky popadané pod stromami nepovažovali hneď za mŕtve, najčastejšie totiž môžu byť – iba opité (!). Najlepšie je vraj pozbierať ich do nejakej škatule a dať im na teplejšom mieste šancu. Teda pochopiť túto ich situáciu ako akýsi nechcený a nevydarený firemný predvianočný večierok, na ktorom to – inak usilovné pracovnice prírody – jednoducho „prebrali“.
Rád by som k tomu dodal, že istotne netreba byť ľahostajný ani k ľuďom. Ak napríklad ležia v snehu, nemusí to byť iba „to“. Môžu mať svoj vek, nehodu, infarkt, cukrovku a podobne. Veď napokon i „to“ môže byť len dôsledkom hlbokého smútku.
Všetci teraz vstupujeme do obdobia Vianoc, ktoré sú chvíľou oddychu, ale najmä vzájomnej ľudskej náklonnosti. Preto všetkým svojim spoluobčanom k nim prajem, čo ma naučil môj starý otec a sám som nikdy nič krajšie nevymyslel: „Veľa zdravia, šťastia a spokojnosti!“