Vlani v máji Donald Trump uvalil clá na dovoz ocele a hliníka z Európskej únie, Kanady a Mexika. EÚ odpovedala proticlami v hodnote 2,8 miliardy eur. Potom však americký prezident pohrozil clami na európske autá a Jean-Claude Juncker cestoval expresne do Washingtonu, aby dojednal aspoň prímerie.
Obchodný konflikt medzi USA a EÚ je však búrkou v pohári vody v porovnaní s napätím, ktoré rastie medzi Washingtonom a Pekingom. Po prvej vlne ciel a odvetných opatrení v hodnote niekoľkých desiatok miliárd dolárov sa situácia mierne upokojila. Obe krajiny začali rokovať o spôsobe, ako znížiť obrovský americký obchodný deficit.
V decembri odložili USA účinnosť ďalšieho kola ciel na dovoz z Číny, v hodnote 200 miliárd dolárov. Na summite G20 v Buenos Aires sa Trump s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom dohodol na 90-dňovom prímerí, počas ktorého majú pokračovať obchodné rokovania. Prvé kolo má prebehnúť už tento víkend.
Rok 2019 bude pre Trumpa začiatkom kampane za jeho znovuzvolenie. V nej potrebuje len také obchodné vojny, v ktorých sa dá rýchlo a relatívne ľahko vyhrať. Konflikt s Čínou však nič také nesľubuje. Prvé kolo ciel už začínajú viaceré americké firmy pociťovať. Revidujú očakávané zisky i rast, klesá cena ich akcií.
Trump sa preto možno uspokojí so symbolickým víťazstvom: prísľub Pekingu rešpektovať práva duševného vlastníctva, posilnenie nákupov americkej sóje a pod. Na štruktúre obchodných vzťahov medzi USA a Čínou to veľa nezmení, no v zápase o voliča to môže stačiť.
Dôvody na deeskaláciu konfliktu však má aj druhá strana. Čína sa stala hospodárskou veľmocou vďaka prílivu zahraničných investícií (ako aj schopnosti autoritárskej vlády garantovať investorom lacnú pracovnú silu a prakticky neexistujúce environmentálne a pracovné regulácie). Koncom novembra 2018 v krajine registrovali 950-tisíc zahraničných spoločností, ktoré priniesli priame zahraničné investície vo výške asi dvoch biliónov eur.
Po prepuknutí krízy v roku 2008 Peking využíval na udržanie rastu vo zvýšenej miere verejné investície, no najdynamickejšie čínske sektory potrebujú zahraničné investície a čo najviac otvorený globálny obchod. Čínska vláda hovorí o plánoch na strategickú reorientáciu hospodárskeho modelu, o zmenšení závislosti od vonkajších partnerov, no veľkej obchodnej vojne s USA sa zatiaľ chce vyhnúť.
Pre Si Ťin-pchinga, ktorý sa snaží koncentrovať moc, to bude hľadanie rovnováhy medzi prílišnými ústupkami, ktoré by boli prejavom slabosti, a eskaláciou konfliktu s USA, ktorá by poškodila čínsku ekonomiku.
Obe strany majú dôvody hľadať kompromis. Na urovnanie obchodných sporov to pravdepodobne stačiť nebude. Skôr na ich udržanie na úrovni dlhotrvajúcej, zákopovej vojny.