Je zaujímavé, že na Slovensku ešte stále sú, i keď exminister a expert SaS Jozef Mihál všetkých, čo majú približne asi tak „400 eur mesačne“, poslal pracovať do zahraničia už pred pár rokmi. Pozrel si, koľko stojí doprava, strava a nájomné, a rozumne usúdil, že skutočne a plnohodnotne žiť sa z toho veru nedá.
K tomu by si mal človek primyslieť, že zadovážiť si za týchto okolností nejaký slušnejší odev na dajaký dobročinný večierok jednoducho nie je možné. V tom, čo bežne nosí, by ho naň nepustila bezpečnostná služba. Človeka až mrazí pri srdci, keď nahliadne, ako na nejakom dobročinnom večierku títo vzácni jedinci trpezlivo postojačky podupkávajú a tlačia do seba štipľavé orientálne nechutnosti s cudzokrajnými osviežujúcimi okolkovanými nápojmi.
Uvedomí si vôbec niekto, koľko z osobného luxusu si musela odpustiť obyčajná chudobná moderátorka alebo novomanželka niektorého postaršieho milionára len preto, aby si mohla dovoliť kabelku, topánky či nevkusnú drapériu s hlbokým výstrihom za pár tisíc?
Prirodzene, na každú podobnú bohumilú činnosť sú potrebné stále nové a nové odevy, kaderníci, vizážistky a ostatní odborníci, veď inak by dobročinnosť nemala vôbec nijaký zmysel. To všetko musí „smotánka“ obetovať iba preto, aby sa „iní“ mohli mať lepšie a aby až tak veľmi nehladovali a neskuvíňali. Pritom taký večierok je pre chudobných fakticky jediná možnosť, na ktorej by sa aj také „socky“ mohli stretnúť s významnými osobnosťami a dopomohli si tak k väčším prostriedkom. Spoločnosť tak vo všeobecnosti dopláca najmä na to, že chudobní sa o seba vôbec nestarajú, ba na tieto dobročinné akcie spravidla nechodia.
Aké je povzbudivé, ak doprostred tejto biedy zaznie rozumný hlas vyspelého politika, ktorým je napríklad v tomto kontexte Richard Sulík. Vôbec sa netají tým, že mu v žalúdku ležia predovšetkým dôchodcovia a študenti, ktorým chce zrušiť ako prvé železničnú dopravu zadarmo. Podľa lídra SaS by bolo lepšie, keby vlaky boli novšie a bezpečnejšie. Má to logiku. Bolo by v nich menej cestujúcich. Cestovali by nimi najmä tí, čo na to majú. V takom vlaku, úplne zbavenom bedárov, by človeku hneď tak ani nezmizla bageta, bunda či notebook.
Alebo obedy zadarmo! „My zdvihneme o týchto 24 eur daňový bonus na dieťa, aby sa rodičia rozhodli, či mu za tie peniaze kúpia jedlo v škole alebo trebárs čižmy na zimu,“ ozrejmil. Nuž bonus! A aký benefičný!
Ak sa človek nad týmto skvelým politickým programom zamyslí, nie si je celkom istý, či ide skôr o rozprávku Kocúr v čižmách alebo jednoducho iba o nejakú mačku vo vreci. Lebo podľa tradičnej rozprávky sa Kocúr v čižmách tiež stal prvým ministrom.