Každý rok na Tri krále ho ozdobíme vtákom, lojom, jabĺčkami a medovníkmi, podeň sme nasypali semienka. Každý deň je na terase plenárka, ktorú niekedy vyruší obrovská mačka a tú zase vyruší náš Dunčo a toho zase my, a tak to ide dokola.
Mačky sem chodia tri. Všetky tri sa boja. Prvá strakatá dostane mlieko, vypije ho a potom ujde, volám ju Vypila. Druhá vyzerá ako jej sestra, len mlieko nikdy nevypije a zmizne, len čo sa pohne záclona, volá sa Zmizla. A napokon včera tá chlpatá múrovaná, ktorá mlieko nevypila ani nezmizla, ale pustila sa s vtákmi do semienok… Tá sa volá Nezmizla.
V noci som v záhrade stretla aj celkom malé mača, čierne, chvíľu vyzeralo, že sa zaradovalo, že v záhrade nie je samo, ale napokon sa stratilo v tme. Vtáky sa mačiek boja, ale zatiaľ ani jedného ani jedna nechytila. Boja sa aj mňa a keď si bafkám na terase sediac v kríkoch a na stromoch okolo, čibčaním ma súria, že hladné sme, urýchli to a zmizni. Asi ma volajú Zmizla tiež, lebo ich vždy poslúchnem.
Jediný, kto neposlúcha, je náš pes. Zazrie mačku a šteká na mňa v kuchyni, že otvor dvere, milá Otvorila, nech im tam všetkým ukážem, kto je tu pán. Potom vytrieli, vždy dávam mačkám bezpečný náskok, a keď nikoho nechytí, robí okruhy po záhrade. Takto rýchlo viem behať, vážení, keby niečo!
Chodia sem najmä žoldnierky sýkorky a stehlíky, zavše priletia v kŕdliku zelienky, hrdličky vždy pekne vo dvojici, a pán glezg je naozajstný pán, chodieva si sám, aj ďateľ je samotár. Minulú zimu si sem chodila zajesť aj veverička a spoza humien bažanty. To sú veličenstvá.
Teraz som k semienkam, loju a jabĺčkam pridala biskupský chlebíček. Ten je v kurze! Chuť naň majú mačky, vtáčky aj náš Dunčo. Reku, dojedzte tie vianočné koláče, nech si môžeme napiecť fašiangových šišiek, krapňov a pampúšikov.
Kedysi sme sa na ne tešili, dnes nie sú vzácne, lebo ich dostať v každej pekárni. Naša babička robievala aj fánky a božie milosti. Fašiang u nás voňal rumom a citrónovou kôrou. Na Dubovej u babky sa vždy zabíjalo prasiatko. A naša babka hovorila, že klobásky sú kmín v dome. Lebo sa vždy porozdávali a bolo po zabíjačke.
A v Bernolákove údili mäso na vyprešovaných šupkách z hrozna, ktorým sa v Modre vraví treštorina. Na zabíjačke som bola naposledy v Kocúriciach pri Piešťanoch. Svine boli tri – nás len zopár a zima zaliezala pod kožu aj za nechty. Miešala som v kotle oškvarky a medzitým dookola odhŕňala do komory a z komory sneh. Vždy som si glgla slivovice. Všetci vtedy frflali a napokon ochoreli. Mňa zachránila tá slivovica. Volala som sa vtedy Vypila. A dnes som si vypočula v autobuse debatu, ako obísť ohlasovanie zabíjačky úradom. Aj som sa v duchu usmiala, akí sú ľudia fiškusi, hneď nájdu chodník, kam potrebujú, ako ja do tej komory.
Nech nás Pán Boh živí, zakád budú slivy, a ked budú čerešne, trebárs nech nás čert vezme!