Administratívny chaos sprevádza prezidenta Trumpa od počiatku. Časté zmeny personálu, vrátane vysoko postavených predstaviteľov a vplyvných poradcov, impulzívne zmeny priorít, neriadená komunikácia… V tejto situácii sa dá oficiálnemu vysvetleniu USA celkom veriť – EÚ jednoducho „zabudli“ informovať.
Horšie je to so samým faktom zníženia diplomatického statusu EÚ – na to je už ťažké hľadať „nevinné“ vysvetlenie. Európska únia nie je „štátom“ v tradičnom zmysle slova. No nie je ani klasickou medzinárodnou organizáciou. V mnohých oblastiach, dôležitých pre USA, má s členskými krajinami zdieľané, či dokonca výlučné kompetencie: od medzinárodného obchodu, po bezpečnostné otázky. Inak povedané: Washington v nich potrebuje poznať postoj „Bruselu“ rovnako (ak nie viac), než postoj Berlína, Paríža či povedzme Bratislavy.
Trump a mnohí predstavitelia jeho administratívy však dali už viackrát najavo, že preferujú hovoriť so zástupcami členských štátov, nie EÚ. Pri unilaterálnej Trumpovej zahraničnej politike je taktika „rozdeľ a panuj“ racionálna.
Ak k tomu pripočítame fakt, že jedným zo základných nástrojov politického štýlu súčasného amerického prezidenta je šikanovanie (v rôznych podobách), degradovanie diplomatického statusu vyzerá ako klasická trumpovčina. Vedomé poníženie, prejav sily, ktoré má vytvoriť dobrú nástupnú pozíciu pre nadchádzajúcu prestrelku.
A že sa prestrelka medzi USA a EÚ blíži, je prakticky isté. Pravdepodobnou príčinou bude obchod. Prímerie dohodnuté začiatkom minulej jesene pravdepodobne nevydrží. Ak sa obchodný konflikt medzi USA a Čínou prenesie do roviny zákopovej vojny, Trump si rozviaže ruky pre útok na európskom fronte.
Dôvod sa nájde. Obchodný deficit USA s EÚ sa tak rýchlo nevyrovná. Nič s ním neurobia ani sľuby, že nakúpime viac americkej sóje. Európa zatiaľ nezrušila odvetné 10-percentné clo na niektoré americké produkty.
S blížiacou sa kampaňou pred prezidentskými voľbami v 2020 a množiacimi sa problémami administratívy, môže Donald Trump potrebovať rýchle a lacné víťazstvo v obchodnej vojne. Môže naplniť hrozby a uvaliť clá na európske autá. Európsku ekonomiku to zabolí. No čo je dôležitejšie, zabolí to najmä niektoré členské krajiny – napríklad Nemecko. Nemecké automobilky asi neobetujú podiel na americkom trhu v mene nejakej „európskej jednoty“.
Problémy sa neskončia ani prípadným odchodom Trumpa z Bieleho domu. Spolupráca je dôležitá, v mnohom potrebná, no zamieňať si ju za „strategické spojenectvo na večné časy“ je nesprávne. Ak Európanom skutočne záleží na fungujúcom transatlantickom partnerstve, najviac preň urobia, ak budú posilňovať svoju nezávislosť. Od vytvárania vlastných obranných kapacít a autonómnej európskej zahraničnej politiky, po hospodársky model menej závislý od udržiavania vysokých obchodných prebytkov.