Husársky kúsok

13.01.2019 13:00

Do ankety Najväčší Slovák by som si nikdy netrúfal prispieť. Predstavuje pre mňa vždy jednu z otázok, na ktoré neviem odpovedať. Ako na všetky podobné, naoko ľahké otázky: Ktorá je vaša najobľúbenejšia kniha? A maliar?

Poskytujú veľmi veľa možností, a rozhodovať si netrúfam. Čo, prirodzene, neznamená, že by som čosi zazlieval tým, ktorí v tom majú úplne jasno. Ak si však pozriem doterajšie výsledky ankety, je mi skôr vždy smutno za tými, ktorí sa tam akosi nezjavili. Ťažko ich dopĺňať. Veď každý by hneď bez väčšieho zaváhania vložil desiatky ďalších.

Je v tom istotne potešiteľné najmä to, že osobností a legiend, ktoré nás sprevádzajú počas života, je obrovské množstvo. Pomyselné overenie našich potenciálnych schopností pomocou nich je aj pri povrchnom pohľade dostatočne bohaté na to, aby nám všetkým poslúžili na povzbudenie.

Pokiaľ mám veriť rodičom, v detstve som vynechal iba veľmi málo chorôb, ktoré boli bežne dostupné. Po jednej som vraj úplne stratil chuť do jedla, čo sa vôbec nezhodovalo s celospoločensky akceptovanou predstavou bežne vyživovaného dieťaťa. Dostával som na povzbudenie dokonca lieky a injekcie, ale bez nejakého zmysluplnejšieho efektu. Až kým sa o tom nedopočula prababička a nerozhodla sa vziať spravodlivosť do vlastných rúk.

Pricestovala za mnou do Bratislavy a pár mesiacov sa o mňa obetavo starala v hlboko premyslenej hybridnej vojne. V nej využívala proti mne všetky dostupné psychologické a materiálne prostriedky. Napríklad večer mi nikdy nedovolila uniknúť do súkromia, ale vždy zvláštnym spôsobom nakrájala chlebík. Na každý kúsok položila slaninku, klobásku, syr či niečo podobné.

Vysvetlila mi, že sú to „husárikovia“, teda akísi rozprávkovo zmenšení husári. Statoční bojovníci na svojich chlebových tátošoch. Táto drobná armáda vždy na mňa zaútočila a po prvej obeti som musel postupne pojesť aj ostatných. Lebo vojaka nesmú jeho druhovia nechať samého, iba spoločne sú silní a tak. Vo vojne to tak chodí.

Nemal som dôvod prababičke nedôverovať, veď sama prežila dve najväčšie vojny. Jediné, čomu som nerozumel, prečo to boli práve husári, lebo medzitým sa už vo svete vyvinuli tankisti, letci. Ale aj túto svoju úlohu archaická ľahká kavaléria splnila dôsledne. S ich pomocou som sa vlastne doslova „prejedol“ až k zdraviu a k životu.

Od prababičky bol v tomto zmysle každý kúsok chlebíka, ktorý do mňa vpravila, skutočný „husársky kúsok“. Vlastne i ten je tak nazvaný podľa veľkého Slováka Andreja Hadíka, poľného maršala rakúsko-uhorskej armády, ktorý stojac v roku 1757 proti početnej prevahe Prusov im so svojimi husármi za chrbtom jednoducho obsadil hlavné mesto – Berlín. Ten si potom Prusi museli ponižujúco „vykúpiť“ naspäť.

Možno sa týmto svojím statočným odkazom akoby dodatočne postaral aj o mňa. Naozaj neviem rozhodnúť, kto je najväčší Slovák. Jedno je však isté. Ak dokážeme všetkým podobným slovenským mužom a ženám nájsť vo svojom vďačnom srdci miesto, už nikdy nezostaneme malí.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Najväčší Slovák #husári #Andrej Hadík
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
56,99
Flower box biely šesťhran červené ruže

Flower box biely šesťhran červené ruže

199,99
Amore červené ruže Grand

Amore červené ruže Grand

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk