Kedysi dávno na svete nebolo ohňa. Ľuďom bolo zima a prišli za svätým Antonom, ktorý žil na púšti, a prosili ho, aby niečo urobil, lebo v takej zime nemôžu ďalej žiť. Svätý Anton sa nad nimi zľutoval, a pretože oheň bol v pekle, rozhodol sa ísť tam a priniesť ho.
Skôr ako sa stal svätým, bol pastierom svíň a jedno prasiatko sa odvtedy od neho nevedelo odlúčiť a stále za ním chodilo. A tak sa svätý Anton so svojím prasiatkom a pútnickou palicou objavil pred bránami pekla a zaklopal.
„Otvorte mi, je mi zima, chcem sa zohriať.“
A čerti, keď zbadali, že za dverami nestojí hriešnik, ale svätý, odpovedali:
„Nie, nie! Nepoznáme ťa, neotvoríme!“
„Otvorte mi, je mi zima,“ naliehal svätý Anton, a prasiatko krochkalo pri dverách.
„To prasa pustíme dnu, ale teba nie!“ povedali čerti a odchýlili dvere tak, aby akurát prasa mohlo vojsť dnu. Prasa svätého Antona vošlo do pekla a začalo tam hrabať a behať hore-dolu, všade narobilo zmätky. A diabli museli behať za ním, zbierať uhlíky, znášať kusy dreva, zdvíhať trojzubce, čo zhadzovalo, dávať na miesto vidly a mučidlá. Nechýbalo veľa, ale nepodarilo sa im prasa chytiť ani vyhnať. Nakoniec sa obrátili na svätého, ktorý zostal za dverami.
„To tvoje prekliate prasa nám tu prevráti všetko hore nohami! Poď si ho zobrať!“
Svätý Anton vošiel do pekla, dotkol sa prasaťa pútnickou palicou a ono sa hneď upokojilo.
„Keď už som tu,“ povedal svätý Anton, „nechajte ma trochu ohriať," a sadol si na mech s drevom rovno do cesty a natiahol ruky k ohňu. Občas okolo prebehol čert, ktorý šiel povedať Luciferovi o nejakej duši, ktorú do hriechu priviedol. A svätý Anton so svojou palicou uštedril každému z nich jednu po chrbte palicou.
„Takéto žarty sa nám nepáčia,“ vraveli čerti. „Polož tú palicu.“
Svätý Anton si oprel palicu o seba a prvý čert, ktorý šiel okolo, zakričal:
„Lucifer, jedna duša istá!“ vtedy sa potkol a spadol tvárou na zem.
„Stačí! Tou palicou nás zničíš!" povedali čerti. „Tak ti ju spálime,“ schmatli ju a strčili jej koniec do plameňov.
V tej chvíli začalo prasa všetko rozhadzovať: štósy dreva, háky, fakle. „Ak chcete, aby začalo poslúchať,“ povedal svätý Anton, „musíte mi vrátiť palicu.“
Vrátili mu ju a prasa okamžite začalo poslúchať. Ale palica bola z pórovitého dreva, jeden žeravý uhlík sa dostal dnu a rozhorel sa tam, hoci navonok nebolo nič vidno. Tak čerti nezbadali, že svätý Anton má v palici oheň.
Svätý Anton po tom, čo čertom urobil kázeň, vzal prasiatko a svoju palicu, vydal sa na cestu a čerti si s úľavou vydýchli. Len čo vyšiel na svetlo božie, zodvihol palicu s horiacim špicom, roztočil ju a ako z nej lietali iskričky, tak ich žehnal. A spieval:
Ohníček, oheň,
pre všetkých všade,
berte ho, berte, nestojte v rade
Oheň radostný!
A v tej chvíli s veľkou radosťou prijali ľudia na zemi oheň. A svätý Anton sa vrátil meditovať na svoju púšť.