V prvom prípade zaujala snemovňa sociálnejší postoj ako Senát, keď zrušila takzvanú karenčnú dobu, ktorá znamenala, že počas prvých troch dní choroby sa zamestnancom neuhrádza nemocenská a oni tak maródujú úplne zadarmo. To v roku 2008 zaviedla Topolánkova vláda v rámci úsporných balíčkov.
Častým argumentom pre karenčnú dobu bola predstava, že ak by človek dostával oných šesťdesiat percent mzdy už od prvého dňa, ľudia by to zneužívali a schválne by boli chorí, aby si napríklad mohli predĺžiť víkend.
Druhá novela, ktorá nanovo upravuje oddlženie, sa zo Senátu vracala v podobe, v ktorej by cesta z nikdy nesplatiteľných dlhov bola otvorená všetkým, ktorí by sa rozhodli oddlžiť a päť rokov by sa o to poctivo usilovali.
Snemovňa však prijala svoju pôvodnú verziu, podľa ktorej musí dlžník jednak splácať vyše dvetisíc korún mesačne a jednak z nej nie je úplne jasné, či keď nesplatí počas piatich rokov tridsať percent dlhu, súd nakoniec skutočne uzná, že sa oddlžil. Vzhľadom na nízku dôveru ľudí v súdnictvo sa dá čakať, že do snemového oddlženia sa ľudia práve nepohrnú.
Poslanci sa okrem toho, že prijali menej ústretové oddlženie, potľapkávali po chrbte a uisťovali sa, že práve ich verzia insolvenčného zákona je správne vyvážená vo vzťahu k dlžníkom aj veriteľom. Lenže to jednoducho nie je pravda.
Stav, v ktorom je viac ako tri štvrte milióna ľudí v exekúcii, má svoje príčiny, medzi ktoré patrí veľa nelegitímnych dlhov navýšených o príslušenstvo, ktoré dlžníci nikdy splatiť nemôžu.
Z dostupných údajov vyplýva, že ľudia v exekúcii prechádzajú do sivej ekonomiky a svoje záväzky potom nehradia vôbec, a to ani tie, ktoré by naozaj mali, napríklad alimenty. Kým priemerné uspokojenie pohľadávok veriteľov pri exekúcii je 18 až 30 percent, pri insolvencii je to 56 percent. Takže pre veriteľa je insolvencia tiež výhodnejšia.
Poslanci nedomysleli ešte jeden aspekt. Výška takzvaného nezhabateľného minima, tak ako je nastavená v súčasnosti, nepokryje väčšine ľudí ani náklady na bývanie. Z toho, čo ľuďom v exekúcii alebo v insolvencii zostáva, sa skrátka nedá žiť. Ani pri veľmi skromnom živote si z toho nezaplatíte nájom, služby, energie, jedlo, občas topánky alebo mydlo. To poslancom, ktorí existenčné problémy nemajú, síce nedochádza, ale môže to mať nedozerné dôsledky do budúcnosti.
V tejto chvíli tí ľudia našťastie pracujú načierno alebo si načierno privyrábajú, alebo načierno pracuje niekto z rodiny a ďalší pracuje legálne a nejako to „lepia“. Výsledok je, že síce majú často neisté a nevyhovujúce bývanie, ale nejako bývajú a niečo pod zub nájdu.
Keď pominie čas konjunktúry a práca načierno už nebude dostupná, problémy narastú. Potom totiž reálne hrozí, že tí ľudia budú húfne prichádzať o strechu nad hlavou a budú hladovať.