Zaručene alternatívne polopravdy a lži šírené slobodnými vysielačmi sveta však nechajme nateraz bokom. (Hoci ako nás poučil osud Marakéšskej deklarácie, ochotu politikov vrátane tzv. mainstreamových zneužiť „alternatívne fakty“ netreba podceňovať.) Text zmluvy – súboru nekonkrétnych plánov, úprimných zámerov a zbožných želaní – treba interpretovať v kontexte situácie, v ktorej sa dnes nachádza EÚ i Nemecko s Francúzskom.
Zmluva podpísaná v Aachene nie je nejakým nostalgickým spomínaním na slávnu minulosť či čisto symbolickým krokom. Nemecko-francúzsky motor sa už dlho zadrháva (a to je pre európsku integráciu omnoho zásadnejší problém než iluzórny francúzsko-nemecký diktát). No bez spolupráce týchto dvoch krajín si stále ťažko predstaviť spoločnú európsku budúcnosť. Akúkoľvek.
Berlín s Parížom hovoria v texte o prehlbovaní spolupráce v širokom spektre oblastí – od obrany cez koordináciu hospodárskych a sociálnych politík po vzdelávanie. Znie to ako ambiciózny plán. Obsahuje však dve dôležité ale. Prvým je, že z hľadiska konkrétnosti je Aachenská zmluva len slabým odvarom plánov, s ktorými do úradu nastupoval prezident Macron.
Najviac to vidno v otázke reformy eurozóny. Porovnajte Aachenskú zmluvu s Macronovým prejavom na Sorbonne pred trinástimi mesiacmi. Márne by ste hľadali zmienku o rozpočte eurozóny, ministrovi financií či európskych daniach.
Druhé „ale“ je politické: zmluvu podpísali kancelárka Merkelová s prezidentom Macronom. Ona je na konci politickej kariéry. Tá jeho sa môže skončiť ešte skôr, ako sa poriadne začala. Merkelová i Macron však v mnohých oblastiach zosobňujú politický mainstreamový názor na dôležitosť a budúcnosť európskej integrácie.
Napriek vnútornej rozpoltenosti medzi veľkými ambíciami a neschopnosťou (či neochotou) robiť odvážne kroky, je to dôležitý signál, že Nemecko s Francúzskom (respektíve ich politický mainstream) stále stoja za prehlbovaním európskej jednoty. V časoch, keď hodnotu spolupráce spochybňuje brexit, nacionalistickí populisti v strednej a východnej Európe, a ťažkým skúškam ju vystavuje neschopnosť nájsť konkrétne, funkčné spoločné riešenia na množiace sa krízy.
Aachenská zmluva nie je konkrétnym plánom na záchranu Európy (ani jej ovládnutie). Nie je tiež len symbolickým potvrdením takmer sedem desaťročí starého partnerského sľubu. Je kolekciou ambícií, možností a nástrojov. To, či sa niektoré z nich použijú, bude závisieť od preferencií a možností budúcich vlád v Berlíne a Paríži.
Podmienka preferencií je dôležitá: na pravom brehu Rýna sa AfD postupne mení na „stranu DExitu“, a na ľavom na zlyhanie proeurópskych centristov nedočkavo čaká nacionalistická pravica.