A svätý Peter hodil z neba kľúče. A kosatce sa nadúvali ako moriaky. A biele ľalie voňali až pocestných rozbolela hlava. A zvonili zvončeky a orlíčky. Lepili sa smolničky, cinkali konvalinky, pupáčiky a komindle, divoké olivy boli plné sladkých bielych kvetov, orgovány, agáty bílé, žaluji vám, ruže vrásčité, scylly aj charibdy…
Mali sme včelíny nad studňou s modrou pumpou. Voňal tam svet. Pod doskami za včelínmi spávali užovky. Klbko hadov.
Keď sme v hamrštílskej kuchyni vytáčali med, celý svet bol sladký a voňal, všetko sa lepilo, voňalo, na tanieroch kusy plástov aj s medom, nad záhradou mušky, včely, osy, čmeliaky, sršne, všelijaké drobné svilušky, brnkalo to žltými nohami do okien a o kvety, o steblá tráv, rozvaľovali sme sa so sestrou v tej záhrade ako dvaja šťastní chrobáci na kameňoch, pod nimi nám zunkali svrčky, nad hlavou nebo a na nebi vtáci.
Včelíny mal kedysi hocikto. Kvety v záhradách každý. Mali sme všetko, čo včelár potrebuje – kus kvitnúcej zelenkavej záhrady, ktorú sme v zime požičali zajacom, srnám a vtákom. Svet svetielkoval.
Dnes kvety v záhradách ľudia nechcú. Museli by kosiť, plieť, a tak zasadia trávnik, tuju a urobia si bazén. Už ani muškáty na oknách sa nenosia. Tie treba polievať a pršia na zem, nosí sa minimalizmus konzumný – niet času!
Naše babče chodia do roboty a nevaria lekvár, nik nemá čas švácať motykou kdesi v mrkve či petržlene, okopávať rajčiny. Kvety aj stromy majú všelijaké choroby a kríky ženú a ženú a obyčajne práve tam, kde nechcet.
Napokon, v lete si treba užívať, grilovať, kúpať sa a otŕčať sa, ako nám je fasa na sociálnej sieti! Lastovička si uhniaca hniezdo rovno pod oknom a potom vám serie na parapetnú dosku, pod točkou vody sa množia komáre a včely, mušky aj svilušy štípu ako sviňa, a vôbec, všetko sú to alergény!
A tu brúsim po internete a dočítam sa: "U nás na Včelej záhrade si môžete adoptovať vlastnú včeliu rodinku a podporiť novú kolóniu tohto užitočného opeľovača pre náš ekosystém.” Čo? Kde? Okamžite reagujem a pýtam sa, ako si môžem adoptovať včely? Veď toto je cesta aj pre tých, čo sa ich boja alebo ich nemajú kde mať!
Všetko urobia za vás: vytvoria novú včeliu rodinu, nový úľ s vaším vlastným názvom, certifikátom o adopcii s vaším menom, po adopcii získate osem kíl kvetového medu, ktorý vám hneď pošlú, a ďalších osem dostanete počas sezóny z vášho adoptovaného úľa, a sviečku z včelieho vosku a kedykoľvek počas sezóny si svoj úľ môžete skontrolovať a nazrieť doň, či sa vám oň dobre starajú. Váš včelín bude niekde pod strážovskými vrchmi.
Strom som si už adoptovala, včelu ešte nie. Čo vy na to?