Nič!

06.02.2019 16:00

Tety knihovníčky hlásia, že nemajú čas ani ísť na oné, o cige nehovoriac, národa a národa, všetko sa to mrví v knihách, "sápe" za dobrodružstvom, chniape rukami aj nohami, túži po poznaní, všetci chcú recitovať, prózu aj poéziu, ja skáčem ako lúčny koník cez pult a snívam o cige... Na to, aké sme v našich dušiach estétky, máme tu dosť veľký neporiadok. Škola strieda školu a mama mamu.

Väčšina detí, ktoré chcú recitovať, v skutočnosti recitovať nechce. Za recitovačku je jednotka alebo je to jednoducho rozkaz. Mne sa taký rozkaz páči, aspoň decko raz do roka siahne po básni. Na to, aby našlo tú pravú, ktorá mu sekne, malo by ich prečítať niekoľko, a možno sa čosi kdesi naňho nalepí a uloží sa niekde… A tak k nám tí recitátori prúdia ako nejaký predjarný vietor každý rok, väčšina s rodičmi, ale tí to tým učiteľkám kazia.

„Dobrý deň, my sem akože nechodíme, ale prosím vás, kde máte prózu?“

Alebo:

„Syn potrebuje básničku, nečíta nič, nezaujíma ho to, to učiteľka!“

„Potrebujeme niečo na recitovanie, o chvíľu nám ide autobus!“

Niekedy taká starostlivá mama príde sama, posadí sa k stolíku, ktorý sme zapratali knižkami s poéziou a prózou – náš knihovnícky výber – a listuje a číta, predstavujúc si, čo by to jej zlatko lenivé, ktoré sedí doma, mohlo recitovať. Vyberie zo tri, štyri, poradí sa a beží domov. Inokedy sa vráti, že to nie, pani učiteľke sa jej výber vraj nepáčil a hľadáme ďalej.

„Čo rád číta?“

„Nič.“

„Čo má rád.“

„Minecraft.“

„Aha, a ešte?“

„Nič.“

Medzitým príde pani s konkrétnou požiadavkou. „Je to taká modrá knižka, nevieme, kto ju napísal, ani o čom je, dievčatko v nej bolo, a tuším má v názve slovo deduško, dcéra ma sem poslala, malý to potrebuje do školy.“

Knižnica je v stredu dopoludnia zatvorená, hľadáme však všetci, predsa tú chuderku nepošleme preč. Deduško sem a tam, ani jedna sa pani nezdá.

„Neskúsite zavolať dcére?“

„Ona mi nezdvihne, je v robote, nemôže vyvolávať. A okrem toho neviem, aký mám pin, ani volať s týmto mobilom neviem. Aký tam mám pin?“

„To my nevieme.“ „No vidím, aké ste tu neochotné, asi ju musíme kúpiť!“ Kolegyňa sa hrá s jej mobilom, iná hľadá deduškov v názve a zvláča modré knižky. A iná mama, vidiac, že je zatvorené, ale ktosi tam je, vbehne aj s dievčiskom a rýchlo, rýchlo, nehnevajte sa, dávajte báseň, nech môžeme ísť nakupovať.

„Čo by si rada recitovala?“ pýtam sa pubišky.

„Nič, to učiteľka,“ odpovie mama.

„Chceš radšej prózu alebo poéziu?“

„Mamá,“ volá dievča na pomoc mamu, že ju ktosi núti hovoriť.

Sedíte s nimi, čítate úryvky, listujete, teta chce Mor ho a nejakého Rúfusa, to recitovala aj ona, keď bola malá, a dievčisko sa hrá na mobile, prípadne náhodne vyberá a listuje knižky. „Nechaj to tak, poď, už mám, – vraví mama, – oni si to upracú, aj tak tu nič nerobia!“

Samozrejme, že decká čítajú a majú aj svoj vkus. Niektoré prídu a zavše aj zo dve hodiny sa mrvia v básničkách a odídu s úlovkom. Iné prídu a pýtajú sa, vyberú poéziu aj knižku na čítanie, niektoré prídu len skontrolovať novinky.

A zavše idete z knižnice a na zastávke stretnete chlapca, ktorého z knižnice poznáte, usmejete sa na seba, a on sa vás trebárs opýta: „Teta, máte Atramentové srdce?" Jasné, že mám! Aj on má, my s tými srdcami od tinty sa predsa poznáme.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#recitovanie #knižnica
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
56,99
Flower box biely šesťhran červené ruže

Flower box biely šesťhran červené ruže

199,99
Amore červené ruže Grand

Amore červené ruže Grand

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk