Odvrátená tvár krajiny

07.02.2019 14:00

V utorok sa konal ďalší súd so squattermi, ktorí minulý mesiac museli definitívne opustiť budovu bývalej pľúcnej kliniky na Jeseniovej ulici v Prahe. Tá niekoľko rokov slúžila nielen pre ľudí bez domova, ale aj ako sociálne a kultúrne centrum.

Pražania sa tam schádzali na prednášky, vozili humanitárnu pomoc pre utečencov, fungovala tam i svojpomocná detská skupina. Aj ja som tam niekoľko rokov chodila na zaujímavé akcie.

Koniec „Kliniky“ sme oplakali. Súdy o tom, či je potrebné platiť za užívanie neužívanej budovy, sa však budú ťahať ďalej. Na sociálnych sieťach sa objavujú fotografie vily Milada, ktorú museli squatteri opustiť pred desiatimi rokmi. Odvety chátrala. Teraz ju už konečne zbúrajú a na jej pozemku vznikne niečo nové, pekné.

Squatteri svojím konaním upozorňujú na to, že existujú nehnuteľnosti, ktoré najčastejšie štát alebo jeho inštitúcie nechávajú ležať ladom. Nie preto, že by k svojmu majetku takto pristupoval iba štát, ale pre tých, čo chcú bojovať proti chátraniu domov, je ľahšie pustiť sa do sporu práve so štátom. Ten sme totiž my a my máme právo vyžadovať, aby sa s naším majetkom niečo dialo, aby sa využíval.

Nejde, samozrejme, iba o štátne a obecné budovy. V Česku toho chátra oveľa viac. Len v Prahe nájdete celý rad domov, ktoré sú neobývané a čakajú, až spustnú dostatočne na to, aby ich mohli zbúrať. Žiadna politická reprezentácia si zatiaľ nedala prácu, aby spočítala, koľko ich vlastne je. V súvislosti s nedostupným bývaním sa hovorí iba o výstavbe nového, využívanie starého sa zatiaľ nestalo aktuálnou témou.

Domov, ulíc, ale aj celých štvrtí, ktoré z rozličných dôvodov, často v dôsledku divokej privatizácie v deväťdesiatych rokoch, chátrajú, nájdeme v celej republike požehnane. Jedna z najznámejších je mestská časť v Ústí nad Labem – Předlice. V stredu o nej vyšla v českom Denníku N rozsiahla reportáž.

Mám k tomu miestu sentimentálny vzťah, pretože som pred šiestimi rokmi práve tam ako reportérka začínala a o situácii a histórii tejto štvrte som napísala svoj vôbec prvý reportážny text. Vtedy v jednom z ošarpaných domov zomrela matka dvoch detí. Agónia tam však pokračuje.

S Janou Ustohalovou, autorkou reportáže o Předliciach, sa dobre poznáme, jej prácu si vážim. Zároveň sa vzájomne trochu podpichujeme. Ja ju totiž považujem za ľavicovú, no ona sa vzhľadom k novodobej novinárskej tradícii vníma skôr ako stredopravicová. Pritom sa pozeráme na problémy, o ktorých píšeme, dosť rovnako.

Keď sa nedávno ministerka práce a sociálnych vecí Jana Maláčová pochválila, že sa podarilo znížiť množstvo vyplácaných dávok na bývanie, bola to práve novinárka z Denníka N, kto ju za to trefne skritizoval. Smiala som sa jej, že som sa dožila dňa, keď novinári kritizujú sociálnodemokra­tickú ministerku zľava. Nakoniec som však pochopila, kde je ten hlavný rozdiel.

Jana chodí často do terénu, hovorí s ľuďmi, spoznáva ich problémy. V ich svetle potom vidí absurditu viacerých opatrení a výrokov bez ohľadu na to, ako sama seba politicky vníma.

Takže namiesto toho, aby som si priala posun novinárskej obce doľava, želám si, aby redakcie vysielali oveľa viac reportérov do terénu a aby tam strávili čo najviac času. Potom nám totiž budú prinášať aj správy z chátrajúceho Česka „B“ a budú kritizovať vlády zľava, hoci sa sami budú považovať za liberálov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#jana maláčová #squatteri #chátrajúce budovy #Předlice #Jana Ustohalová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku