Aachenské referendum je hlavným bodom zápletky (pod)priemernej „politickej sci-fi“, ktorú mi pred necelými 15 rokmi požičal kamarát (čo mi pripomína, mal by som mu mal knihu vrátiť). Autor Andrew Roberts posadil dej do roku 2045.
Odohráva sa v britských provinciách Spojených štátov európskych. Nález 30 rokov starej mŕtvoly vedie k postupnému odhaľovaniu nepekného tajomstva – Aachenské referendum, ktorým tridsať rokov predtým európske krajiny odovzdali suverenitu európskym inštitúciám, bolo zmanipulované. Európsky superštát, v ktorom nevolení byrokrati ubíjajú národnú slobodu a glajchštaltujú národné kultúry (ako inak, v mene „politickej korektnosti“), stojí na kolosálnej lži.
Rozuzlenie nebudem prezrádzať. Nie je až také dôležité. A najmä, vzhľadom na potenciálnych budúcich čitateľov knihy (napriek všetkému, existujú aj horšie spôsoby, ako zabiť čas). Vedecká fantastika býva považovaná za oddychovú, nehodnotnú literatúru. Nie je to pravda, aspoň nie vždy. Dobrá sci-fi (niekedy aj menej dobrá) je predovšetkým myšlienkovým experimentom. Výzvou myslieť: čo ak by… Nepoznané technológie, iné svety či formy života sú len kulisou, v ktorej sa odohráva príbeh o nás, o našom svete.
Zaujímavé je pozorovať, ako fantastika metamorfuje do reality. Málokedy tak, ako o tom písal autor – na Mesiac sme neleteli v delovom projektile – no práve rozdiely a paralely umožňujú ďalšie experimentovanie.
Žiadne Aachenské referendum sa nekonalo. Hoci vlastne, tak trochu áno. Pravda, nezrodilo európsky byrokratický superštát. A neodohralo sa vo všetkých členských krajinách. Len v jednej, a spôsobilo politický chaos, ktorý sa skončí, s najväčšou pravdepodobnosťou, o pár týždňov jej odchodom z EÚ.
Brexitové referendum nebolo zmanipulované zastaraným prepisovaním hlasovacích lístkov. Sociálne médiá a dátová analytika umožnili sofistikovanejší prístup. Pokračujúce vyšetrovanie kampane za odchod Británie z EÚ (oficiálnej, za ktorou stál spindoktor Dominic Cummings, aj kampane vedenej Farageom) odhaľuje rastúci počet porušení pravidiel – od financovania po zneužívanie osobných údajov.
Tu by sme mohli skončiť. Mohli by sme tvrdiť, že advokáti odchodu z EÚ obchádzali pravidlá, porušovali zákony a voličov vedome klamali. No také jednoduché to nie je. To všetko by im asi nepomohlo vyhrať, keby neexistovali „ložiská odporu“. Milióny voličov, ktorých frustrácie, nespokojnosť a pocit vylúčenia dokázali pretaviť do – v zásade nesúvisiacej – požiadavky odchodu z EÚ.
Nič z toho už brexit pravdepodobne nezastaví. No je to varovanie: liberálna demokracia je zraniteľná najmä vtedy, keď rastie počet ľudí, ktorí sa z nej cítia vylúčení. Výsledkom vzbury proti establišmentu môže byť brexit, volebné víťazstvo Trumpa, Orbána a možno aj čosi oveľa horšie.