Prirodzene, že to môžu chcieť aj neveriaci, ale, ak som to správne pochopil, musí ich byť aspoň 500 naraz. Alebo si musia do plného počtu zohnať 499 iných spoluobčanov, ktorí sa budú ochotní tváriť, že k nijakej cirkvi v danom momente nepatria. Podľa všetkého však v tejto jedinečnej súťaži zvíťazí katolícka KBS, lebo ostatné náboženské spoločenstvá a neveriaci, aspoň podľa hovorkyne ministerstva spravodlivosti, termín „verejného obstarávania zákonov“ jednoducho prešvihli. A nič podobným spôsobom rozumné v príslušnom čase ani neponúkli. Jedine najväčšia cirkev pochopila, že slovenské zákonodarstvo je nateraz nepretržitým zdrojom zázrakov.
Ach, kde sú tie romantické časy, keď naši hrdí národní buditelia predpokladali, že sa vždy pri nejakom útoku môžeme oprieť o naše majestátne Tatry, ktoré sú pre nás odvekou oporou! Veď ak sa pozrieme napríklad do katastra obce Veľký Slavkov, uvidíme taký pohyb našich veľhôr, o akom v dávnejších časoch ani nechyrovali. Tamojšie pozemky putujú po celom Slovensku, ba občas ich aj s majiteľmi, ak som to dobre zachytil, môžeme hľadať v Alžírsku či v Nigérii. Istotne by to bolo ťažšie v Antarktíde, lebo tam nik dlhodobo nebýva. Medzi pozemkom na Slovensku a lietajúcim kobercom z orientálnej rozprávky dnes už nie je nijaký zásadný rozdiel.
Každý občan si s úsmevom prečíta banálne zážitky cestovateľov, ktorým v púšti džíp pohltili pohyblivé piesky. Piesky! Pch! Veď jediným pevným miestom na celom Slovensku sú iba vody majestátne tečúceho Dunaja. Posledný nateraz zaznamenaný presun pôdy – pani Eleny Repelovej – podobným spôsobom zaobstaral slávny pozemkový mág, s ktorým si náš pán prezident tyká. Nič sa nedá robiť, zázrak je zázrak! A ako taký spadá výlučne do kompetencie cirkvi a zodpovedá aj jej dlhodobej záľube v transcendentne. Teda pokiaľ pozemské súdy podobné zázraky podporujú.
Veď ako zaspomínala poškodená 86-ročná pani: „Sudkyňa sa nás pýtala, či má ona teraz volať na pojednávanie pol republiky, lebo pozemky sa posúvali stále, už ten, čo kúpil, to predal ďalej, ten ešte ďalej." Vraj takto putujú už deväť rokov.
V najbližšom čase sa do Bratislavy presunú na traktoroch aj farmári, ktorým kolegu, čo iste chcel, aby jeho pozemok zostal tam, kde je, zavraždila pri Šamoríne pozemková mafia. Vraj v 21. storočí chcú opäť žiadať zrušenie poddanstva na Slovensku. Nuž, na lietajúcich pozemkoch je nezriedka nielen spravodlivosť, ale aj naša súčasná či budúca potrava.
Mrazivo mi to pripomína anekdotu z prezidentských volieb v Spojených štátoch roku 1892. Pred Bielym domom liezol štvornožky chlapík a hrýzol trávu. „Som hladný!“ kričal na Grovera Clevelanda, ktorý bol prezidentom v rokoch 1885 až 1889 a potom zase 1893 až 1897. Ten mu odpovedal s istou cynickou empatiou: „Na zadnom dvore je tráva vyššia!“