Každý to už istotne niekedy v živote zažil. Zimné počasie. Zamŕzajúca dažďová kvapka na holom konáriku, ťažká slza na líci, mĺkvo krvácajúce srdce.
K tomu navyše nemožnosť zadovážiť si taký červený huňatý vankúšik v tvare srdca, na ktorom by sa namiesto typického slovenského I LOVE YOU vynímalo zlatým písmom niečo príhodné. Napríklad: I HATE YOU! ZMIZNI! UŽ NEDOMŔZAJ! ODPÁĽ!, prípadne čosi iné, povzbudivé na podobný spôsob. Osamelí to teda majú vždy ťažšie, hoci zvyčajne o niečo lacnejšie.
Veru v týchto tristných chvíľach dokáže trpiaceho občana iba máločo pomknúť k plnohodnotnému životu viac ako vznik novej politickej strany. V politickom živote sa vôbec vnútorná osamelosť a rozorvanosť až tak nekompromisne neberie.
Každý predsa mohol zaznamenať, že v nedávnych chvíľach sa dvaja prezidentskí kandidáti Robert Mistrík a Zuzana Čaputová fakticky rozišli a prestali viesť spoločný takpovediac predprezidentský život. Aj keď naň nadmieru účastná verejnosť hľadela s hlbokým porozumením, ba vysoko hodnotila jemnú a starostlivú ruku ich dohadzovača z OĽaNO Igora Matoviča.
Kým ten do médií verbálne prznil šéfa parlamentu Andreja Danka, znalca ústavného práva Jozefa Kresáka a predsedu Progresívneho Slovenska Ivana Štefunka, zverenci sa mu zo zmysluplného vzťahu rozutekali. Ale stihol tým, čo ho nabádali aspoň k elementárnej slušnosti, zvestovať hlbokú filozofickú a politologickú myšlienku: „Tá vaša slušnosť je totiž v skutočnosti h…o. A moje h…á sú len obyčajnou pravdou. Farizeji."
Do smutnej samoty sa medzitým uchýlil rovno z predsedníckeho kresla strany NOVA aj Gábor Grendel. V bezútešnosti týchto dní sa preto črtá iba málo nových povzbudivých možností. Patrilo by sa v tejto súvislosti spomenúť úplne novú stranu, ktorú založia Anna Záborská, Richard Vašečka a Branislav Škripek. Akoby ich vôbec netrápilo, že ostatní členovia KDH a OĽaNO zostanú bez nich mravne spustnutí.
Pliaga samoty doľahla i na Tomáša Druckera. Tiež zakladá novú stranu. Ďalšiu vraj v dohľadnej budúcnosti založí úradujúci prezident Andrej Kiska, prirodzene, ak mu to vraj Igor Matovič a Richard Sulík dovolia. Alebo vstúpi do nejakej inej. Je to pochopiteľné, veď inak by po zložení funkcie zostal úplne sám, bez kamarátov. Samota je zlá, často plná smútku a depresií.
Možno osamelého čitateľa v tejto súvislosti povzbudia verše Kozmu Petroviča Prutkova. Ide vlastne o pseudonym smiešnej postavičky, kolektívneho fiktívneho autora, na vytvorení ktorého sa s bezuzdným sarkazmom spolupodieľal rad známych ruských spisovateľov. Mám na mysli optimistické verše zo slávnej básne Junker Schmidt:
„Prišla jeseň. Spadol list. Junker Schmidt sa z revolvera mieni zastreliť. Nestrieľaj, Junker! Veď leto! Leto musí prísť!“