Dúfala som, že vybudujeme stranu, ktorá má úctu k rozmanitosti prírody aj rozmanitosti ľudskej. Cieľom bolo vytvárať predpoklady pre zvládnutie ekologickej krízy, zvyšovanie podielu občanov na rozhodovaní, a aj globálnej zodpovednosti.
Lenže veľmi rýchlo som pochopila, že nie som typ pre politiku. Netúžila som hovoriť na zhromaždeniach ani kandidovať; z predstavy, že agitujem, sa mi robilo zle. Do strany vtedy vstúpilo niekoľko sto nových členov a rýchlo nastali spory týkajúce sa smerovania. Čoskoro som vystúpila. Zelenou som však byť neprestala.
So Stranou zelených to šlo postupne z kopca. Počiatočné spory medzi radikálnejším ľavicovým krídlom a krídlom ľudí, ktorí sa vnímajú ako stredoví až liberálno-pravicoví, sa nezahladili. Naopak, pokračovali.
Keď sa v roku 2006 strana dostala do snemovne, išla hneď do vlády s ODS Mirka Topolánka. Tým si vytvorila biľag, ktorého sa už nezbavila. Nielen preto, že sa zúčastnila na asociálnych krokoch. Aj preto, že si ako strana, ktorá bola v parlamente nováčikom, odhryzla príliš veľké sústo. Po rokoch stagnácie strana konečne stavila na ľavicovejší kurz a na čelo zvolila Mateja Stropnického. Nakoniec sa to neukázalo ako dobrá voľba a v minulých voľbách prepadla úplne: nedosiahla ani potrebné tri percentá na príspevok od štátu.
Postupne sa začali množiť hlasy, že je potrebné ukončiť stagnáciu. Niekto bol za rozpustenie, niekto za zlúčenie s inou stranou – a všetci unavení. Súčasné vedenie na čele s Petrom Štěpánkom presadilo koalíciu s TOP 09 a hnutím STAN, s ktorými pôjde do európskych volieb. Má to však háčik. Zelení by v prípade, že by sa dostali do EP, šli do frakcie Greens/EFA, z tejto kandidátky však pôjdu všetci do Európskej ľudovej strany (EPP), kde sú napríklad Silvio Berlusconi či Fidesz Viktora Orbána. Utešuje ma len to, že sa tam zo zelených nikto nemá šancu dostať. Predseda Štěpánek je totiž prvý zo zelených na piatom mieste. Prvých sedem miest je obsadených mužmi. A na tlačovke, kde to oznamovali, sa páni uisťovali, že ochrana prírody nie je ľavicová.
Bolí ma to. Asi by som dokázala lepšie zniesť akýkoľvek iný koniec Strany zelených. Moja bolesť z konca týchto ideí v českom politickom priestore nespočíva len v tom, že zelená myšlienka so sebou nesie odpovede na to najdôležitejšie: klimatickú zmenu. Zelení majú sociálne zmýšľanie a zároveň rozumejú individuálnym perspektívam a slobodám, čo sa prejavuje napríklad v prístupe ku školstvu a k zdravotníctvu.
Lepšie by som znášala, keby sa rozpustili, keby povedali, že sa pokúsia obhajovať zelené idey v iných stranách, že založia novú stranu alebo že v agónii budú čakať na deň, keď sa voličská priazeň zvrtne. Toto je však poriadne zaucho, ktoré zo zelených ideí a programu robí zdrap papiera. Zelení predali svoju dušu, ktorú na rozdiel od mnohých strán majú, teda mali.