Ako pomôcť Venezuele

26.02.2019 16:00

Aspoň raz je Slovensko na tej správnej strane – na strane nikoho. Na strane zákona a ľudských práv, a nie na strane „silnejšieho strategického partnera“. Uznanie opozičného Juana Guaidóa za prezidenta Venezuely je v podstate podpora puču. Na odplatu by Nicolás Maduro mohol uznať za amerického prezidenta hoci demokrata Bernieho Sandersa, rovnako nelegitímne.

Venezuela má hlboké vnútorné problémy, kde bojuje parlamentná väčšina proti prezidentovi, až situácia vyústila do volieb 2018, ktoré opozícia bojkotovala. Natíska sa však otázka: Je tamojšia napätá situácia tým najhorším súčasným zločinom? Nezaslúžili by si takúto kritiku napríklad krajiny Blízkeho východu, „strategickí partneri USA“? Napríklad v Saudskej Arábii vládne samovyhlásený kráľ, odrezávajú tam hlavy odporcom režimu, novinári hnijú vo väzeniach a ženy sú majetkom mužov. Ale to sú „naši priatelia“ a tam, kde voľby nie sú, nemôžu byť s nimi predsa ani problémy.

Keď sa Spojené štáty sťažujú na to, že niekde v Južnej Amerike prebehli nedemokratické voľby a neuznajú ich víťaza, vždy to smrdí, pretože to spravili už toľkokrát. Na jednej strane brojili proti nejakému režimu za často vymyslené chyby vo volebnom procese a na druhej strane ospevovali spoluprácu s najkrvavejšími vojenskými diktatúrami. Nepriateľmi bývali ľavicové vlády, ktoré sa snažili o ekonomickú nezávislosť od Bieleho domu.

Nikaragua žalovala USA na pôde OSN a súdny dvor ich naozaj odsúdil za vojenskú a finančnú podporu teroristov, ktorí sa snažili v 80. rokoch zvrhnúť vládnucich sociálnych demokratov. V tom istom čase sa v americkej tlači vychvaľovala spolupráca s Guatemalou, kde vraj prebehli „slobodné“ voľby. Také slobodné, že počas nich režim vražedných kománd masakroval obyvateľstvo, a v deň volieb sa do občianskeho preukazu priliepal za účasť kolok, aby sa dalo odhaliť, kto nešiel voliť vo voľbách, v ktorých nekandidovala žiadna opozícia.

Tak vyzeral dvojitý meter zahraničnej politiky USA. Ak existoval strategický záujem, z najhoršieho diktátora bol „our guy“. A z niekoho, kto stál proti ich záujmom, bol zase „boľševik podporovaný z Kremľa“. Tak ako Huga Cháveza teraz Madura opisujú ako najhoršieho pohrobka stalinizmu. Čo nás má presvedčiť o tom, že v prípade Donalda Trumpa, holubice mieru v medzinárodných vzťahoch, je to iný ako sebecký záujem amerického biznisu či jeho predvolebná kampaň?

Posledné, čo Venezuelčania dnes potrebujú, je vojenská intervencia USA. Ľudia, ktorých dostatočne trápi ekonomický prepad krajiny a ktorých milión kráčal ulicami Caracasu s vlajkami mieru, nepotrebujú vyvolávanie nepokojov a prehlbovanie už beztak kritickej situácie.

Je hanba, že väčšina štátov Európskej únie naskočila na túto hru. Treba zatlačiť na Washington, aby Venezuelu prestal vydierať, a na domáce sily, aby pristúpili na deeskaláciu napätia. Nielen preto, že ako blok krajín bez vlastného názoru bude EÚ čoraz zbytočnejšia vo svetovom dianí, ale aj preto, že Venezuele veľmi rýchlo hrozí úplný kolaps, ktorý bude stáť mnoho životov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Venezuela #Nicolas Maduro #zahraničná politika USA #Juan Guaidó
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku